Science Wars Ked Ziauddin Sardar pripravoval pre ediciu Postmodern Encounters vydavatelstva Icon Books knihu o vedeckych vojnach, nemohol si ako medznik v ich chapani vybrat nikoho lepsieho, ako Thomasa Kuhna a jeho Strukturu vedeckych revolucii, jednu z najvplyvnejsich knih dvadsiateho storocia (s milionom predanych kopii). Vedecke vojny su zvacsa nekrvave, vedu ich vedci a vedecke komunity bud navzajom medzi sebou, ci proti "vonkajsim" protivnikom. Bojuje sa argumentmi vedy, ideologie alebo viery. Ich vysledky ovplyvnovali postavanie a vplyv vedy a vedcov v prislusnej komunite i celej spolocnosti. Ideologicke vplyvy na vedu mozno najst v kazdej dobe a nevyhli sa ziadnej krajine. Ak Brit J.D.Bernal v roku 1939 este "nevinne" interpretoval vedu ako "prirodzeneho spojenca socializmu, funkciou ktoreho je sluzit ludu, oslobodit ho od kapitalizmu", tak v Sovietskom zvaze ideologicke argumenty uz pomahali odstranovat kolegov vedcov, a to nie len zo zivota vedeckeho. Priblizne v tom istom obdobi, ziskavali na sile ideologicke argumenty i na druhej strane oceanu. Koncepciu "neutralnej" vedy silne spochybnila u casti atomovych vedcov moznost hozostrasneho vyuzitia ich prace, ked zvazili, kto ich "neutralne" badanie financuje. Toto, spolu s atmosferou studenej vojny, represiami Vyboru pre neamericku cinnost a zacinajucou industrializaciou vedy ovplyvnovalo formativne roky Thomasa Kuhna, este ako studenta teoretickej fyziky. Kuhnovo dielo je ale o ideologii vo vnutri vedy, ci presnejsie o paradigme, ako zmesi konvencii, zakonov, teorii, im odpovedajucich pristrojov atd., ktora urcuje svet v ktorom sa pohybujeme, otazky na ktore sa pytame. Je to take silne vazenie, ze prechod od jednej paradigmy k druhej umoznuje len vedecka revolucia, ktora prichadza az vtedy, ked dostatocne vela vedcov povazuje predchadzajucu paradigmu za neudrzatelnu. Kuhn zasadne narusil chapanie linearneho a kumulativneho charakteru vedeckeho badania, ale i nabada k opatrnemu pouzivaniu pojmu nevedecky. Druhu cast knihy - styridsat Postkuhnovskych rokov, Sardar venuje snaham o reformulaciu ci rozsirenie pojmu paradigmy z pozicie feminizmu, inych (nezapadnych) kultur, postmodernizmu a pod. Skoda, ze mu neostalo viac priestoru pre dalsie formy vedeckych vojen v ramci sucasnej industrializovanej vedy: boj o granty a sponzorov, o citacie, uznania, vplyv, priazen a pozornost verejnosti (medii), ktore rovnako ovplyvnuju orientaciu "slobodneho" badania, ci dokonca vlastnicke spory o vedecke vysledky. Vsetky tieto rozmery vedeckych vojen ziskali na sile so zvysujucou sa financnou narocnostou vedeckeho badania i so skratenim cesty medzi zakladnym vyskumom a jeho aplikaciou. Hoci sa asi najvacsia publicita venuje vplyv silnych farmaceutickych spolocnosti na orientaciu ci dokonca vysledky prislusneho vedeckeho vyskumu, ani ine oblasti sa nevyhli vplyvu sponzorov. Ak si teraz uz i silne sukromne spolocnosti mozu dovolit financovat zakladny vyskum, stale ostava nedoriesena otazka dusevneho vlastnictva -- ich "privatne" vysledky su prakticky vzdy dosiahnute s pomocou prac kolegov, financovanych z verejnych zdrojov, publikovanych vo vedeckej literature atd. Do inej osemetnej situacie sa zas dostali napriklad informatici venujuci sa kodovaniu ci kryptografii, ked sa proti nim postavil okrem "ohrozeneho" silneho zabavneho priemyslu i stat, s argumentmi narodnej bezpecnosti. Rovnako dolezitym bojiskom vedeckych vojen je asi vecna tema oddelenia vedy od vedeckych hochstaplerov a pavedcov. Vyfabrikovane publikacie, citacie, konferencie, ktorych jedinym cielom je zinkasovat konferencne poplatky, su sprievodnym javom industrializovanej vedy. Rovnako asi nikto nebude spochybnovat postavenie bavicov-pavedcov na sucastnej medialnej scene, pokial sa vsak uplne nezotrie napriklad hranica medzi astronomiou na jednej strane a astrologiou ci angeologiou na strane druhej. Mimochodom, v tomto mame na Slovensku zvlast co dohanat. Sardarov styl pripomina Paula Johnsona, ktory zhodou okolnosti svojho casu, prv nez konvertoval na militantneho praviciara, tiez posobil v redakcii The New Statesmanu. Je rovnako popredkavany mnozstvom ideologicky ci osobne podfrabenych nepodstatnych detailov; je rovnako autoritarsky a rovnako nepresvedcivy. Na rozdiel od Johnsnovych prac, ktorych rozsah mu o jeho obdivovatelov dava punc serioznosti, Sardarova utla knizka nepokryte len temy provokativne nadhadzuje. Odpovede musi uz hladat citatel sam, ten, pre ktoreho je slovo postmoderna vseobjimajuce zaklinadlo i ten, ktoremu sa pri nom otvara nozik vo vrecku. Hladat ich vsak stoji za namahu. Ziauddin Sardar, Thomas Kuhn a vedecke valky, Postmodernisticka setkani, Triton, Praha 2001. Damas Gruska