Prechadzka neznamym Presporkom "Necakany uspech mojej nedavnej prednasky nazvanej Prechadzka neznamym Presporkom a zaujem, ktory prejavili o tuto temu vsetky vrstvy obyvatelstva, priviedli ma k rozhodnutiu vydat zozbierany material aj tlacou", tymito slovami Karl Benyovszky uvadza v roku 1932 svoju knizku. Jej slovenske vydanie pre Bratislavofilov s laskou a krasnej uprave pripravil vydavatel Albert Marencin, ako prvu z edicie Bratislava Pressburg, ktora na podnet znamej antikvarky S. Steinerovej bude prinasat v prekladoch ci reprintoch medzivojnovu literaturu venovanu Bratislave. Benyovszky nas vo svojej knihe pozyva na inu prechadzku, nez nam ponukaju bedekre pre turistov modernej doby. Je sprievodcom nesystematickym, neakademickym a o to putavejsim. Preskakuje od historie k historkam, od architektonickeho popisu k sume, za ktoru stavba pred par storociami zmenil majitela, od vystavnych palacov k domom a dvorom mestskej chudoby. Raz sa nadchyna stukovou vyzdobou inde sa necha uniest kuzlom bujnych popinavych rastlin. Je to Prespork vnimaveho Bratislavskeho chodca, citiaceho genia loci i na miestach, ktore sa nevosli do ucebnic historie ci dejin umenia. Prespork z fotografii Josefa Hofera si mozno nenajde priaznivcov medzi milovnikmi plastovych okien ci fasad, medzi tymi, co patinu doby povazuju za neznesitelnu vadu, tymi, co machom prerastenu kamennu a generaciami noh vylestenu dlazbu radsej nahradia betonovymi prefabrikatmi, ale je ocarujuci. Bezmala sedemdesiat rokov, ktore uplynuli od prveho vydania Benyovszkeho knizocky, dalo jej autorovi v mnohom za pravdu. Ale nie vo vsetkom. Ked pise "dnes sa casto stava, ze nejaky privandrovalec, ktory sa este nenaucil mesto milovat a vazit si ho, ktory nema ani nemoze mat cit pre minulost mesta a mysli len na vlastne zaujmy, kupy pekny stary, dobre zachovany mestiacky dom a spekuluje s nim alebo ho da zburat a namiesto neho postavit trojposchodovu novostavbu, ktora mu prinesie desatnasobny zisk", nemozno s nim bez vyhrady suhlasit. Hoci aj teraz sa s oblubou opakuje, ze vztah k Bratislave moze mat len ten, kto sa v nej narodil, alebo este lepsie, narodili sa v nej i jeho predkovia do piateho kolena, nebola to a nie je pravda ani teraz, nehovoriac uz o tom, aky je to postoj kontraproduktivny. Bratislavu nicili casto jej nevdacny rodaci a pomahali jej ti, ktori v nej az neskor nasli domov. Nie je to mieste narodenia ale o schopnosti uctou i tvorivo nadviazat na odkaz predchodcov a hlavne o schopnosti vnimat atmosferu miesta. Spomedzi "priselcov" spomenme Egona Bondyho, ceskeho filozofa, basnika a spisovatela, ktory po rokoch prezitych Prahe, a to v jednej z jej najkrajsich casti, vedel objavit viacerym Bratislavcanom ich mesto. Tam kde je pre niekoho len ohavna Petrzalka tam pre neho v novele Epizoda 96 zacina Panonska nizina. Dunaj je pre neho rieka s velkym R, a nie len dopravna komplikacia ako pre mnohych z rodakov. Mozno len lutovat, ze sa Bondymu - Bratislavskemu chodcovi konca dvadsiateho storocia, neusla cena primatora. Po precitani Benyovszkeho dielka vdacny citatel zalutuje, ze kniha neobsahuje fotografie alebo aspon strucnu vydavatelsku poznamku o sucasnom stave miest, ktorymi nas Benyovszky sprevadzal. Potesil by sa, ze sa nastastie nevyplnila chmurna autorova predtucha zo zaveru knihy: "V tychto skrytych zakutiach a dvoroch stareho Presporka, ktore onedlho, uz velmi skoro, navzdy zmiznu, odraza sa lesk davnych storoci a skromna minulost starych dobrych cias. Damas Gruska Karl Benyovszky, Malebne zakutia a dvory stareho Presporka, preklad M. Takacova, Albert Marencin Vydavatelstvo PT, 2001, 84 stran, 195Sk