Akademicky pacient Nie, toto nie je nijaky tahun spolocnosti ale len dlhodoby prominentny akademicky pacient. Ranhojici nad nim pokyvuju hlavou. Ani s diagnozou, nie to este s terapiou, nepanuje zhoda. Pre jedneho je to len lahka prepracovanost pre druheho pacient umiera. Niekto navrhuje pridat vyzivnejsiu infuziu, iny pustit zilou. Felciara spoza hranic zavolat nemozno a nikto sa neodvazi zobrat skalpel. A zarezat. Univerzity vzdoruju reformam. Ostali tak poslednou bastou "socializmu". Tovar, ktory ponukaju (vzdelanie), je stale nedostatkovy, casto podpriemernej kvality ci velmi drahy. Ma to svoje priciny historicke, kulturne i ekonomicke. Univerzity ako majetok ich zamestnancov Paradoxne, univerzity sa vyhli zasadnejsim zmenam prave preto, ze sa ich, ako akterov prevratovych udalosti, dotkli reformy hned na zaciatku. Pocas ponovembrovej euforie sa sformovali velkoryse predstavy o akademickych slobodach. Tie mali dat univerzitam moznost slobodne ucit a badat a tak co najlepsie plnit to, co od nich verejnost ocakava. Nepodarilo sa vsak uz vytvorit ucinny mechanizmus na artikulovanie tohoto ocakavania (spolocenskej objednavky), ako protivahy ci kontrolneho mechanizmu k tymto slobodam. Toto postupne viedlo k nezavislosti akademickych organov velmi nestastneho typu. Akademicka samosprava sa stala viac brzdou restrukturalizacie univerzit nez hnacou silou ich rozvoja. S tymto klucovym problemom sa zatial nepodarilo nic urobit, dokonca posledna novela vysokoskolskeho zakona este upevnila izolacionizmus univerzit. Mala mimo ine prispiet k prehlbeniu "demokracie" v akademickej samosprave ale prakticky znamenala dalsie obmedzenie vplyvu odbornikov mimo radov vlastnych zamestnancov na chod univerzit. Prave ich posobenie by mohlo pomoct udrziavat univerzitam kontakt s okolitou realitou a sluzit ako kontrolny i brzdiaci element pred excesmi akademickych samosprav vsetkeho typu. Univerzity vobec neradi vidia ked sa chce zasahovat z vonku do ich kompetencii. Ony, ako "predvoj spolocnosti", zriedlo pokroku, maju predsa poucat a nie byt poucane, zvlast, ak by im chceli radit "obmedzeni" ministerski uradnici. Lenze prave ti sa casto ukazuju ako osvietenejsi. Jeden priklad za vsetky: asi nikto nepochybuje, ze informacne technologie umoznuju nie len skvalitnit ale aj zlacnit chod organizacii. Ked ale chcelo ministerstvo popostrcit najvacsiu slovensku univerzitu k rozvoju informacneho systemu muselo nakoniec z vlastnych zdrojov pridelit kazdej fakulte po jednom systemovom mieste pre informacneho odbornika. Rovnako sa muselo zachovat pri zavadzani kreditneho systemu na UK, ktory by mal normalne viest mimo ine k uspore pracovnych miest. Extremne chapana apoliticnost akademickej pody obmedzila vplyv univerzit na zivot spolocnosti cim nepriamo znizila ich kredit. Nevnasaju do spolocenskej diskusie politicke temy (okrem narcistickych) a neposkytuju priestor na ich fundovanu diskusiu a tak len velmi tazko najst myslienkove prudy, ktorymi by univerzity obohatili nasu spolocnost. Pritom spojenectvo liberalneho akademickeho prostredia s energiou a tuzbou mladych po zmene je priam idealne stvorene pre takuto funkciu. Po priklady netreba chodit len do USA. Na druhej strane univerzity sami o sebe predstavuju vyznamnu lobysticku skupinu (casto zdoraznujucu svoje "revolucne zasluhy") so silnym zastupenim medzi politickymi elitami i pristupom do medii. Skoda len ze tento vplyv viac nezurocuju do vytvorenia primeranych podmienok na svoju pracu nez na ochranu skromneho, ale aspon pohodlneho vegetovania svojich zamestnancov. Zmena optiky Roky slovenskej politike dominovali temy statopravneho usporiadania a elementarnych zakladov demokracie a tak sa ani nemozno cudovat, ze k subtilnejsim otazkam, akou je koncepcia vysokoskolskeho vzdelavania sa dostavame prakticky az teraz. Akademicke prostredie je v zahranici tradicnym taborom "liberalnej lavice". U nas z neho vysla aj vyznamna cast "pravicovych" elit, co uz, ze ich presvedcenie nezriedka formuje len (insitny) antikomunizmu. Toto vsetko ovplyvnuje kvalitu politickej diskusie vo vseobecnosti a v univerzitnej teme zvlast. Vychodiskove pozicie takejto diskusie su pomerne skromne. Pohybuju sa od prazdnych paternalistickych deklamacii typu "stat je povinny financovat univerzity" az po vyhlasenia z opacnej strany o "potrebe zaplatit si za privilegium nosit biele goliere" (Osusky). Pseudolavicova pozicia dopredu stavia vysoke skoly do polohy (bezodnej) pokladnicky; politicky neohrabane "pravicove" vyhlasenia len dokresluju ze ich autori zjavne ziju mimo socialny, ekonomicky a kulturny kontext alebo len potvrdzuju, ze i tu "pravicove" riesenie obnazuje skor neschopnost ci rezignaciu na zefektivnenie hospodarenia institucii financovanych z verejnych zdrojov, nez principialne stanovisko jeho advokatov (prikladom z inej oblasti je volanie po individualnej spoluucasti na zdravotnej starostlivosti popri zachovani vysokych odvodov do zdravotnych poistovni). Navyse, pre obidva postoje je spolocne, ze nepriamo stavaju vzdelanie do polohy ciela a nie prostriedku. A taketo videnie je pre nasu spolocnost i jedenast rokov po, stale symptomaticke. Domnievam sa, ze univerzitam by najviac pomohlo, keby obidva tabory prestali hovorit o povinnostiach statu a vzdelani ako privilegiu a dohodli sa na tom, ze vzdelanie je investicia. Dalsiu debatu potom mozno viest o tom, kto a ako bude takuto investicu financovat. V jednom extreme to moze byt plne spolocnost, v druhom vylucne jedinec. Ani prva moznost vsak principialne neuzatvara cestu ku vzdelaniu tym, ktorym sa neuslo z celospolocenskych zdrojov (na rozdiel od sucasneho stavu). Da sa diskutovat o tom, ako alokovat prostriedky aby sa zhodnotili co najlepsie, akymi ekonomickymi nastrojmi (danovymi, uverovymi atd.) investiciu do vzdelania podporit, aby spolocnost neprisla o ziadneho talentovaneho jedinca. Ked zacneme uvazovat o investovani do vzdelania mozno hovorit o "skolnom" ako o individualnej (spolu)ucasti na takejto investicii a nie ako len o pausalnom poplatku (nie nepodobnom novej dani), ktore skoly nijako nebude motivovat ku zlacneniu svojich sluzieb (zvlast keby bolo odvodene od nakladov). Ak by sa na investovani do vzdelania priamo podielala spolocnost mozno otvorit temy rovnosti prilezitosti pre vsetkych (ci dokonca pozitivnej diskriminacii) ku verejnym zdrojom. Mozeme si klast otazky nakolko je efektivne hradit vzdelanie studentovi, ktory pocas studia nepreukazuje dostatok vole ci nadania. Ci by naopak nebolo vyhodnejsie prispiet nadejnejsiemu kolegovi, ktory si pociatky studii plne hradil sam. O tom aky vplyv by takyto postoj mal na vykony a konkurenciu medzi studentmi hadam netreba ani hovorit. Aj u nas studenti casto pocas studii pracuju. Ale nie preto, aby mohli studovat. Naopak, studuju aby mohli pracovat. "Studium" poskytuje lacnejsiu dopravu, stravu ci byvanie, niektorym odklad vojenskej sluzby a hlavne dostatok casu na zarabanie. Vzdelanie, ako (navratna) investicia spolocnosti, umoznuje otvorit aj tabuizovanu (reminiscencia na komunisticky rezim) temu, ako je to s tymi, co jeho plody odovzdavaju mimo nasej krajiny. V takom pripade to nie je investicia ale vyhodene peniaze, ak nebudeme ziadat vratenie vlozenych prostriedkov - riesenie nie ojedinele, zvlast v ekonomikach, ktore maju silnu konkurenciu pri zhodnocovani vzdelania. (Podla odhadov, v USA tretinu odbornikov z high-tech oblasti tvoria cudzinci, ktorych vzdelanie vo vacsine pripadov zaplatili ini danovi poplatnici.) Novy pohlad na vysokoskolske studium by celkom prirodzene zmenil vztah medzi univerzitami a studentmi. Skoly (vratane sukromnych a zahranicnych) by sa vo volnej sutazi uchadzali o studentov (ako jediny zdroj financovania ich vzdelavacej funkcie) a tito zas o stipendia ci pozicky (vratane statnych). Obaja akteri trhu by boli stale nuteny zvysovat svoje vykony. Vznikol by tak aj prirodzeny mechanizmus pre vznik ci zanik neuspesnych skol, ktory by i obnazil, pre velku cast spolocnosti nove, temy prezamestnanosti ci nie len prazdnych ale i deravych vreciek univerzit. Cena vzdelania by bola dana trhovymi silami - aj uspesny ziadatelia o statne stipendium by si museli priplacat na univerzitach, na ktorych je skolne vyssie ako stipendium poskytovane pre dany druh vzdelania. Studenti prinasajuci skolam peniaze (plnu trznu cenu toho ktoreho typu vzdelania) predstavuju zrozumitelne pojitko medzi zaujmami univerzit a spolocnosti. System statnych stipendii by navyse umoznoval transparentne a efektivne zvysit investicie do takych druhov vzdelania, o ktory je, ci sa ocakava, zvyseny dopyt (spomente si na nase bezradne prizeranie sa celosvetovej bitke o informatikov). Trh so vzdelanim by mal este jednu obrovsku vyhodu. Nemuseli by sme sa starat o detaily fungovania univerzit (mimochodom, prave toto tvori jadro Ftacnikovej koncepcie vysokoskolskeho vzdelavania), tuto starost by sme prenechali ich vedeniam a dohlad nad trhom akreditacnej komisii. Aj akademicky zivot je zmena Na to, aby nase univerzity mohli obstat na takomto trhu so vzdelanim ale potrebuju nie len zmenu ale aj nastroje na jej permanentne opakovanie. Potrebuju sa pretransformovat na institucie dynamicky sa prisposobujuce meniacej spolocenskej objednavke. Potrebuju odstranit mechanizmy, ktore su nositelmi stagnacie. Vela sa diskutuje ci previest pravnu subjektivitu z fakult na univerzity. Pritom je otazne, ci by pohyb nemal ist (aj) opacnym smerom. Ci by vacicie katedry neboli schopne operativnejsie reagovat na zvyseny zaujem o ich sluzby a naopak, ci by pokles dopytu nebol u nich adresnejsi. Ide samozrejme o peniaze. Co ak je o nejaky odbor fakulty neporovnatelne vacsi zaujem nez o iny? Taketo nerovnosti sa na fakultnej urovni lahko nivelizuju. A tak v sucasnom systeme je nakoniec jednym z najschodnejsich (ale i najnakladnejsich) rieseni, ak si ziadani odbornici zalozia novu fakultu - spravidla za sucastneho zachovania rozmerov tej predchadzajucej. K dynamike univerzit by na personalnej urovni pomohlo nie len prehodnotenie postavenie dozivotnych profesorov a docentov ale aj zmena vyberu novych pracovnikov ci obnovovania terminovanych zmluv. Rychlo by sme mali zabudnut na prax, ked su prijimacie komisie zostavovane vylucne z miestnych ludi. Urcite by vyberu najkvalitnejsich prispelo, keby v komisiach mali lokalne mafie nanajvys mensinove zastupenie. Ostatne podobny system akceptujeme pri udelovani vedeckych hodnosti - preco ho neaplikovat aj na to dolezitejsie, obsadzovanie pracovnych miest? Studentov laka reputacia univerzit. Tu ale nevytvaraju len absolventi ale aj vysledky vedeckych aktivit. Tradicne najpruznejsi model ich financovania je grantovy system. Ale ako to uz byva, ked sa niekto snazi imitovat uspesnejsich bez toho, aby pochopil zakladne principy, nas vysledok javi len vonkajsie, povrchove znaky takehoto modelu. Nie len ze sa nepodarilo najst dostatocne zdroje na financovanie grantovych agentur, ale nevytvoril sa ani transparentny a efektivny model ich fungovania. Z prostriedkov grantovej agentury je krytych len okolo 5 az 10 percent nakladov na univerzitny vyskum. Platy vedcov, priestory, energie a pod. su spravidla hradene z rozpoctov fakult. Z grantovych prostriedkov nie je mozne zaplatit riesitelov a teda dynamicky vytvarat pracovne timy. A tak sa k vedcom, pracovnikom univerzity, hlada tema grantu a nie naopak, ked su na riesenie projektu najimany ludia. Sucasny system navyse neumoznuje presne oddelit financovanie pedagogickych a vedeckych aktivit univerzit. Osobitnou kapitolou je formalna stranka fungovania grantovych agentur. Neprehladne hospodareni, byrokraticke rozdelovanie penazi do roznych kategorii urcenia, zdlhave vyhodnocovanie ziadosti atd. Pre ilustraciu, v case pisania tohoto clanku (august 2000) este nie je zname rozdelenie grantov KEGA na tento rok. Inou pikanteriou je, ze hoci jednou zo styroch tohorocnych priorit prislusnej agentury je vyuzivanie modernych technologii vo vzdelavani, tieto nemozno z grantovych prostriedkov obstarat. Grantovemu systemu by asi aj prospelo keby presiel (po vcasnom upozorneni!) na model "hop alebo trop", pri ktorom grant ziska plnu ziadanu podporu alebo nic. Vypadlo by tak dalsie bizarne pravidlo nasej hry na granty, ked sa ziada niekolko nasobne viac prostriedkov aby riesitelia dostali aspon nieco. Viedlo by to jednak k realistickejsim poziadavkam a na druhej strane, pri 100% zabezpeceni by bolo mozne ocakavat i 100% vysledkov. Ak sa na vzdelanie budeme divat ako na investiciu cela pravo-lava diskusia sa v podstate zredukuje na zrozumitelne otazky: ci zalozit fond na udelovanie statnych stipendii (ci system vyhodnych uverov s odkladom splatnosti), ako bude spravovany a akym podielom sa z neho bude prispievat na zaplatenie studia. Peniaze nan by boli, su to presne tie, ktore teraz vynakladame na pedagogicku cinnost nasich vysokych skol. Na zbytku vysokoskolskej reformy, ktory uz neobsahuje ziadnu ideologiu, by sa mohli zhodnut vsetky politicke sily. Staci totiz pretransformovat univerzity tak, aby mohli obstat na trhu so vzdelanim, mali moznost a motivaciu skvalitnovat a rozsirovat svoje sluzby. Alebo budeme celu vec motat recami o povinnosti statu ci privilegiach bielych golierov. To by sa mi zdalo jednoduchsie a lacnejsie, keby sa vytlacili univerzitne diplomy a tie predavali ci rovno vymienali za dlhopisy FNM. Aspon by to vyriesilo jeden problem. Damas Gruska, vysokoskolsky pedagog