Splendid isolation Kazde spolocenstvo si vytvara vlastne hodnoty a subezne s tym mechanizmy na ich obranu. Problemy nastanu, ked si o svojich hodnotach zacne namyslat, ze su univerzalne a ked obranne mechanizmy vedu k degeneracii. Akademicky svet nie je vynimkou. Postupom casu si vytvoril specificky system hodnot, hodnoteni i hodnosti. To je v poriadku. Tazkou otazkou je, kedy isty izolacionizmus akademickeho sveta vedie k slobode ako ceste k zvysovaniu jeho zmysluplnej produktivity a kedy k upadku a provincnosti. Preto je dolezite vytvorit mu vazbu na okolity svet ako ucinnu protivahou zahladenosti akademikov do seba samych. Najucinnejsim sa ukazuju dobre zvolene sposoby financovania akademickych aktivit. Prikladom moze byt financovanie vyskumu a vzdelavania v USA. Obe tieto cinnosti su tam pod daleko vacsim financnym tlakom ako v Europe toboz u nas. A rozhodne to nevedie k upadku ci vytvaraniu len pseudohodnot. Naopak, vysledkom je vyssia produktivnost systemu ako celku a dosledkom je vacsia otvorenost tamojsieho akademickeho sveta. Mozno to ilustrovat na vyrazne jednoduchsom prechode odbornikov z priemyselnych do akademickych institucii. Hoci ani v Spojenych statoch to nemusi byt bezproblemove, v Europe je to spravidla nemozne. Vyznamneho odbornika, ktory by chcel prejst na akademicku podu sotva caka primerane uplatnenie. Aj keby sa miestna lobby proti "priselcovi" nevzburila, to co mu univerzita moze ponuknut je len podradne miesto asistenta ci externeho prednasajuceho bez vyraznejsieho vplyvu na chod institucie. Na cosi lepsie mu chybaju (akademicke) publikacie, doktorat ci habilitacia. Nezapada do sveta akademickych hodnot. Inak je tomu tam, kde funguje zdravy system financovania akademickych cinnosti. Tam je prichadzajuci odbornik z priemyslu chapany ako niekto, kto moze ulahcit cestu k vyskumnym grantom, koho reputacia prilaka studentov a ti tiez prinesu peniaze. Kto chce vsetky tieto prostriedky ziskat, rad mu otvori a nie zabuchne dvere. Opatrna perestrojka Pripravovanu vysokoskolsku legislativu mozno analyzovat aj z hladiska, ake nastroje vytvara na zvysenie otvorenosti akademickeho prostredia. Reformatori sa zrejme rozhodli neist cestou vytvorenia financnych tlakov na univerzity. V sucasnosti je podiel grantov na financovani vedeckeho vyskumu len okolo 5%. Kto chce, moze vegetovat aj bez grantov. A nikde nie je zaruka, ze sa tento pomer zlepsi. Mnozstvo penazi, ktore studenti prinesu univerzitam ma byt zas ovplyvnene takym mnozstvom parametrov, ze to budu skor materializovane lobisticke zaujmy, nez trhovo zdravy financny tlak. Reformatori sa rozhodli ist radsej cestou opatrnej perestrojky. Ak by sa podobnou cestou zacala reforma socialistickej maloobchodnej siete, tak by na zaciatku stal stostrankovy dokument plny dobrych napadov - od vseobecnych principov, typu nas zakaznik nas pan, az po detaily fungovania obchodov: kedy maju byt otvorene, na ako dlho a kde by si mali obchodnici robit zasoby, poucku, ze by mali pouzivat pocitace atd. Jedine, slovicko - zisk - by vypadlo. A obchody by sa moc nezmenili. Podobnym smerom sa vybrala vysokoskolska reforma, ktora sa i otvorenost akademickeho prostredia snazi riesit len "dobrou" organizaciou. Miesto zdravych mechanizmov financovania ponuka univerzitam detailne predpisy ci navody, ako maju fungovat, ako organizovat svoje vnutorne zalezitosti, svoju spravu a samospravne organy atd. Zakon tak utesene "naboptnal" a akademicka obec sa vo svojich pripomienkach predhana v tom, co by sa este malo doplnit. A neskor chvilu sa bude predhanat v tom, ako zakon obchadzat. Slepa viera v zakon Je pravda, ze vo svete su bezne okrem financnych i "legislativne" nastroje proti uzatvaraniu akademickeho prostredia voci "vonkajsiemu" svetu ci inym akademickym komunitam: vysledky prace akademikov musia uspiet v medzinarodnej sutazi, kvalitu vzdelania posudzuje minimalne aj pracovny trh a nie len akademicke komisie, prijimanie novych pracovnikov casto byva prenesene z miestnej na celostatnu uroven, akademici povinne musia menit posobisko v prvych fazach svojej kariery, granty umoznuju flexibilne vytvarat (docasne) tvorive timy, ich udelenie je casto podmienene spolupracu s inou akademickou alebo priemyselnou instituciou atd. Zial, vela z tych opatreni, ktore by bolo mozne i u nas aplikovat, navrh zakona neobsahuje alebo ostavaju na polceste. Prikladom moze byt planovane zrusenie vedecko-pedagogickych titulov. Podmienkou pre obsadenie miesta docenta ci profesora ostava habilitacia - ako "kompromis" medzi poziadavkami strazcov "hodnot" a otvorenostou systemu. Je to typicky slovensky vyprazdneny alibizmus: docentom moze byt len ten, kto ma habilitaciu, na to sme prisni, na druhej strane, prednasat mozu aj "nedocenti". A vo vseobecnosti o samotny obsah a kvalitu prednasok sa uz vobec malokto zaujima. Priznacne je, ako sa navrhovany zakon vysporaduva s institutom vedeckej rady. Odbremenuje ju od jej doteraz hlavnej cinnosti, od hasterenia pri udelovani docentur a profesur, zabavky prilis drahej, ako to velmi osvietene pomenoval ministersky sekcny sef P. Mederly. Podla novej legislativy sa ma vedecka rada sustredit na dohlad nad vedeckou a vzdelavacou urovnou fakulty a na tvorbu studijnych programov. Jej formovanie sa ale az tak menit nema. Vypocute boli protesty akademickej obce, ktora sa temer unisono burila proti predpisovaniu poctu externistov vo vedeckych radach, ako proti "nepatricnemu zasahovaniu do samospravy". Vysledny navrh pripusta, aby vo vedeckej rade sedeli len miestni borci. A keby aj nie, stale nemusi byt vyhrane. Pred nedavnom sa na jednej fakulte schvalovala nova vedecka rada. Spomedzi styridsiatich clenov mala byt temer tretina externistov ale len dvaja z mimoakademickych institucii. Namietal som, ze takato rada nie je zarukou toho, ze vzdelanie, ktore studentom poskytneme, primerane oceni trh prace (a teda ze prilakame studentov) a ze absencia vyznamnych odbornikov z "priemyslu" vo vedeckej rade bude sotva napomocna pri hladani sponzorov ci podpore podnikatelskych aktivit. Dostalo sa mi jednoduchej odpovede. "Co tu hovorite je sice pekne, ale hodi sa to skor do Domina fora. Toto je nasa fakulta." Damas Gruska, 1962, autor je vysokoskolsky pedagog