[Image] Viac penazi pre univerzity? Hranice akademickych slobod V sucasnosti sa pripravuje prijatie dvoch klucovych vysokoskolskych zakonov - staronovy zakon o vysokych skolach i dlho ocakavany zakon o financovani vysokych skol. Oba spolu uzko suvisia. Na ich zladeni bude zavisiet uspesnost reformy vysokeho skolstva. Sloboda vyucby a vyskumu bola prirodzenou poziadavkou akademickej casti akterov ponovembrovych zmien. Odvtedy uplynulo desat rokov a k plnemu pochopeniu a dosiahnutiu tychto slobod je este daleko. Okrem romantickych predstav o obmedzenom pristupe policie na akademicku podu bola hlavnou cestou k dosiahnutiu tohto ciela poziadavka apolitickosti akademickej pody. Politicka apolitickost? Zavedenim akademickych samospravnych institucii s velkymi pravomocami sa podarilo odstranit politicky vplyv na chod univerzit. Z vysokych skol odisli stranicke organizacie KSS a odstranili sa priame politicke vplyvy, vyberom akademickych funkcionarov zacinajuc a prijimacimi konaniami konciac. I ked si politicka moc stale hlada sposoby uplatnovania svojich zaujmov (tvorba akreditacnych komisii, menovanie profesorov, obmedzenie pravomoci akademickych senatov), da sa povedat, ze tato faza sa zavrsila. Do znacnej miery sa vsak podarilo z univerzit odstranit aj politicke dianie a ich politicky vplyv navonok. Za snahou neotvarat politicke temy na akademickej pode je casto obava z mocnych, ktori rozdeluju peniaze (tu by mali pomoct pripravovane pravidla o financovani vysokych skol). Apolitickost univerzit by vsak nemala automaticky znamenat zakaz vstupu politickych tem a osobnosti. Uzkoprsou interpretaciou apolitickosti sa univerzity samy pripravuju o [Image] miesto, ktore by mali mat v modernej spolocnosti (ako institucie, ktore ju posuvaju dopredu, pretoze prinasaju nove myslienky a Foto - koncepcie). Pavol Majer Poda pre lokalne skupiny? Zavedenie silnych samospravnych organov (akademicke senaty, vedecke rady a rozne poradne organy) bol rozhodne krok spravnym smerom. Nevyhodou je, ze ich existencia rozdrobuje zodpovednost dekana (nie pred zakonom) a stavia ho casto do pozicie (len) najvyssieho uradnika fakulty, ktory realizuje viac predstavy lokalnych zaujmovych skupin, nez zaujmy univerzity. Novych pracovnikov fakulty prijima dekan na odporucanie vyberovej komisie, ktorej clenovia su spravidla zamestnanci tej istej fakulty. Neexistuje jednoduchsi sposob, ako sa miestna lobby zbavi neziaduceho noveho konkurenta. Vo vysadnej posobnosti akademickych senatov je aj rozhodnutie, kolko studentov bude prijatych na konkretne studijne zameranie a kolko prostriedkov fakulta tymto smerom investuje. Neexistuje ziadna ekonomicka sila, ktora by zabranila tomu, ze studijny smer, o ktory je minimalny zaujem, bude zo zotrvacnosti zabezpecovat velka skupina vyucujucich (ktori maju vacsinu v senate) na ukor ineho zamerania, o ktory je sice velky zaujem, ale pre maly pocet pedagogov sa moze prijat len zlomok z nich. Este nez poriadne zacala, utichla aj ponovembrova diskusia o potrebe znovupotvrdenia akademickych titulov ziskanych v predchadzajucom obdobi. A tak sme zdedili i hodnostarov, ktori svoje tituly ziskali za vykony v inej nez akademickej oblasti. Ti sa teraz tesia roznym pozitkom, platmi spickovych odbornikov zacinajuc a nemalymi pravomocami pri rozdelovani penazi konciac. Takisto neexistuje ekonomicky mechanizmus, ktory by zabranil akademickym senatom predlzovat pracovne zmluvy pracovnikom v dochodkovom veku (a potom lamentovat, ze mladi nechcu ucit). Problemom su aj nevyhovujuce pravidla financovania vyskumu. Hlavnym zdrojom penazi je grantovy system. Ten vsak v sucasnej podobe neumoznuje skutocne dynamicku tvorbu riesitelskych kolektivov - z jeho prostriedkov totiz nemozno financovat samych vyskumnikov. A tak sa k existujucim pracovnikom hlada tema, ktora by ako-tak pokryla ich zaujmy. Navyse samotne hospodarenie grantovej agentury nie je o nic prehladnejsie nez Hudecovej Pro Slovakie. A dodnes neexistuje stabilny mechanizmus naplnania jej fondov. Kolko stoji studium? Nedostatok financii na vysokych skolach je realitou. Ich predstavitelia triezvo zvazuju moznost ziskat viac penazi priamo z rozpoctu, a tak to skusaju nepriamo. Volaju po specialnom statute univerzit, ktory by kombinoval (len) vyhody rozpoctovych a prispevkovych organizacii s bezdanovymi a bezcolnymi zonami. Inymi slovami, niekde platit menej a niekde ziskat viac. Hoci sa takato strategia moze ukazat schodnou, rozhodne to je nesystemovy krok. Klucovou otazkou totiz je, ako sa peniaze vyuzivaju. Ak by sme zacali od ceny vzdelania, musime zratat cenu vstupov (tu sucasnu i tu ziadanu), t. j. cenu pedagogov, pomocok, internatov a podobne. A hned narazime na dzunglu. Byrokraticky udaj, akym je pocet studentov na jedneho pedagogickeho pracovnika je uplne nepouzitelny. Ignoruje napriklad skutocnost, ze vysoke skoly maju i vedeckych pracovnikov, ktori sa prakticky v rovnakej miere podielaju na vyucbe. Nezmyselne rozdelenie na vedcov a pedagogov nebolo zrusene. Meciarova garnitura navyse zacala financne diskriminovat jednu skupinu na ukor druhej, co sa doteraz nepodarilo odstranit. Inym prikladom je cena pomocok. Perlicka - existuje fakulta, ktora vynaklada na svoju kniznicu rocne nieco vyse miliona korun. Uz po par mesiacoch vsak nema ani korunu na nakup skript, pretoze vacsinu penazi pohltia platy jej pocetnych zamestnancov. Nova legislativa? Riesenie nie je zlozite - skolam je potrebne poskytnut moznosti a motivaciu na dobre hospodarenie. Je potrebne uvolnit rigidne ekonomicke pravidla, ktore brzdia prirodzenu restrukturalizaciu univerzit (rozdelenie rozpoctovych penazi na niekolko kategorii, mzdove predpisy a podobne). Na druhej strane su vsak potrebne aj nove pravidla, ktore univerzity do restrukturalizacie budu nutit. Obe poziadavky vsak narazaju na sucasne chapanie akademickych slobod i na literu zakona. Nase univerzity potrebuju volnost a zaroven obmedzenia. Len tak nepride nasa spolocnost o motor a talentovanych ludi. Damas Gruska Autor (1962) je clen Akademickeho senatu MFF UK. [Image] [Image][Image][Image]