Spravna rada nad zlato Ci sa to uz niekomu paci alebo nie, moderna spolocnost nemoze fungovat bez existencie verejnych zdrojov, z ktorych sa kryje to, co sa prezentuje, ako verejny zaujem. Vykonnost spolocnosti nezavisi na mnozstve verejnych prostriedkov -- medzi najuspesnejsimi krajinami najdeme rovnako tie, ktore zredukovali prerozdelovane zdroje na minimum ako i tie, kde tieto dosahuju rozmery, o ktorych sa nasincovi ani nesniva. Tajomstvo uspechu je skor v rozumnom nakladani s verejnymi prostriedkami. A toto sa nam zatial nie moc dari. Pricin je niekolko. Kulturou a etikou divokeho vychodu pocnuc, cez "ideologicky" zmrazenu politicku diskusiu az po neregularny a nevyvazeny boj lobbystickych skupin s protichodnymi zaujmami o podobu pravidiel hry. Dobre tuto nasu neschopnost mozno ilustrovat na niekolko rocnej diskusii o podobe vysokoskolskeho zakona. Zakona, ktory je predovsetkym o peniazoch, o tom, ako efektivne sa zhodnotia prostriedky investovane spolocnostou do vzdelania. Najviac diskutovali akademici. Tych ale zvacsa zaujimali len ritualy akademickych sveta (tituly, habilitacie, doktorandi, atd.) a, samozrejme, zachovanie vlastnej nezavislosti, izolacie - teda zalezitosti vnutorneho zivota univerzit s malym alebo ziadnym vplyvom na kvalitu a efektivitu vzdelavania. Studenti najviac spozorneli pri uvahach o skolnom a pri nom ich zaujem povacsine skoncil. Politici to mali tazsie. Nechceli si rozdrazdit akademikov, museli zachovat zdanie nezavislosti univerzit, ale tazko im bolo vzdat sa takejto lakavej politickej trafiky vseobecneho pouzitia: ako odkladisko vernych, odmena spriaznenym regionom ci etnikam a pod. A pritom vsetkom este nesmeli vypadnut z role zastancu verejneho zaujmu. Verejny zaujem sa v hrubych rysoch da jednoducho sformulovat ako zaujem spolocnosti investovat do vzdelania tak, aby tato investicia bola pre nu co najvyhodnejsia. Rozdrobene na drobne to znamena asi toto: hladat rozumny pomer medzi cenou a kvalitou vzdelania a pri obmedzenych zdrojoch investovat do tych, ktori svojim nadanim a usilovnostou maju najlepsie predpoklady zhodnotenia tejto investicie. Skusobnym kamenom noveho zakona je, ako, a ci vobec, sa bude darit verejny zaujem hajit. Po testovaciu vzorku novej legislativy netreba chodit daleko -- staci ist na zaciatok, k vyberu uchadzacov o studium. Ten bol za posledne roky sprevadzany mnozstvom lapsusov. Nechajme bokom absurdnu prax kombinacie svojraznych prijimacich pohovorov a pripravok na ne, oboje casto v rezii tych istych ludi. Tu by mohla pomoct statna maturita, ak sa ju podari uviest do realnej praxe - ma vela vplyvnych odporcov, za ktorych chrbtom sa schovava pripravkovy priemysel s vela milionovym obratom. Miesto toho staci spomenut prijimackove preslapy dvoch fakult Univerzity Komenskeho. Pred par rokmi Akademicky senat Pravnickej fakulty (jednohlasne!) rozhodol upravit pravidla prijimacieho konania tak, aby deti zamestnancov tejto fakulty boli zvyhodnene. Aby niekto nevidel ocividnu absurditu takehoto postupu, inymi slovami svojraznu privatizaciu fakulty, na to musi byt zrejme ucitelom prava. Formalne totizto nebol poruseny ziadny predpis - a to malo byt tvorcom novovznikajucej legislativy varovnym znamenim. Pravnici si to nakoniec pod (medialnym) tlakom rozmysleli, ale ako by to dopadlo, keby si postavili hlavu, mozeme len hadat. Ale mame tu cerstvejsi pripad. Dekan Fakulty menezmentu po tom, ako sa niektori studenti odvolali, vyrazne prehodnotil vysledky ich pisomnej skusky z matematiky (bezmala na dvojnasobok), a pridal im tolko bodov, ze sa tesne dostali medzi prijatych uchadzacov. Po tom, co sa dokonca podla jeho vlastneho nazoru, nasli na vzorke testov podstatne "nedostatky" v ich hodnoteni, mal vsak v zaujme objektivnosti nechat znovu a s maximalnou doslednostou a jednotnostou prekontrolovat pisomne prace vsetkych uchadzacov. Lebo inak sa o objektivite prijimacieho konania sotva da hovorit - co spochybnuje uplatnenie verejneho zaujmu. Tu vsak prislusny akademicky senat medialnemu i inemu tlaku zvonku nepodlahol a dekana, tiez jednohlasne, podrzal. Zlyhala samosprava. S tym ale treba pocitat. Novy zakon pre dohlad nad verejnymi investiciami do vzdelania okrem staronovej Akreditacnej komisie zavadza i institut Spravnej rady verejnej vysokej skoly. Obe by mohli podobne pripady pomoct vyriesit. Dekana moze odvolat len prislusny senat. Akreditacna komisia by fakulte mohla nanajvys odobrat akreditaciu. Taketo riesenie by bolo prilis krkolomne a nebezpecne - rada je politicky organ, a taketo uplatnenie jej pravomoci by jej davali prilis silnu zbran do ruk. Prirodzenejsie by bolo odobrat fakulte prispevok z verejnych financii -- kedze nenaplna verejny zaujem - nie je schopna zabezpecit aspon ako tak objektivne prijimacie konanie. Toto sa vsak da vzhladom na zmenu pravnej subjektivity urobit uz len na urovni univerzity. A jediny organ "zvonku", mimo akademikov, s prislusnou kompetenciou je Spravna rada. Ta bola zavedena presne na toto -- ako jedna z poistiek pre dohlad nad uplatneniu zaujmov spolocnosti -- litera zakona jasne hovori, ze rada: "Uplatnuje a presadzuje zohladnovanie verejneho zaujmu v cinnosti verejnej vysokej skoly, najma v suvislosti s vyuzivanim jej majetku a financnych prostriedkov poskytnutych verejnej vysokej skole statom". Institut Spravnej rady sa podarilo presadit napriek prudkej reakcii imunitneho systemu akademickej komunity, ktora sa ho temer unisimo snazila z navrhu zakona vypudit ako cudzorody a teda skodlivy prvok. Ci vsak budu Spravne rady uspesne, ci sa im podari naplnit zakonnu funkciu nebude zavisiet len od ich kompetencii ale aj od ich zlozenia. Z trinastich clenov Rady (nikto z nich nesmie byt zamestnancom prislusnej univerzity) navrh na sedem mien pochadza z akademickeho prostredia, sest nominuje minister, ale v podstate sa obaja s rektorom na zlozeni rady musia dohodnut. Tolko pravidla jej tvorby. Zaujimavejsie je vsak naplnanie ducha poslania tejto institucie, tak ako sa o to budu snazit duse konkretnych radnych. V navrhu rady, ktora by mala drzat kuratelu nad najvacsou slovenskou univerzitou, tak ako ho predlozil jej rektor Ferdinand Devinsky (mimochodom, iduc v slapajach svojho predchodcu i on poskuluje po poslaneckej stolicke) najdeme sest zvucnych mien: guvernera narodnej banky Mariana Juska, sefa Globtelu Pavla Lancarica, Predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Petra Mihoka, podpredsedu vlady Ivana Miklosa (zhodou okolnosti vsetko absolventi volakedajsej Vysokej skoly ekonomickej) a dvoch absolventov VSMU, Milana Lasicu a Luba Romana. Nuz, ak toto maju byt ludia, ktorych mena maju prilakat studentov na Univerzitu Komenskeho... A hlavne je otazne, ci su to ludia, ktorym nebude chybat ani cas, ani motivacia, ani odvaha, ani odborne vedomosti potrebne pri rieseni zlozitych problemov (casto velmi subtilnej povahy), ci pri pripadnom boji s mimoriadne vplyvnou a argumentacne obratnou komunitou akademikov. Lebo ak nie, spominanym i celkom novym formam tunelovania ci skrytej privatizacie univerzit, uz potom nema kto zabranit. Damas Gruska