Japonska kriza videna z (europskeho) vychodu. Japonsko nevie vybrdnut s dlhorocnej hospodarskej krizy. Tolko holy ekonomicky fakt. Nazorov preco je tomu tak, preco krajina svojho casu tesiaca sa z vizie buducej supervelmoci, zacala stracat dych, bolo, je a bude hodne. Nema vyznam pridavat k nim dalsi. Mozno by bolo zaujimavejsie samotnu krizu vizualizovat, previest z reci ekonomickych ukazovatelov do realneho obrazu krajiny tak ako ho vnima navstevnik prichadzajuci zo Svajciarska (rozumej "tigra") vychodu Europy, z krajiny, ktora papierovo vykazuje, rovnako dlhorocne, relativne slusny ekonomicky rast. S klasickymi prikladmi upadku ma nasinec problem. Z okna vlaku uhanajuceho vidiekom sotva zazrie neobrobene a zaplevelene lany poli, nevidi metre, toboz hektare nevyuzitej pody, opustene objekty z vybitymi oknami a prepadlou strechou, pomaly splyvajuce s vsade pritomnymi kopami priemyselneho i komunalneho odpadu. Nenajde akusi ocakavanu reminiscenciu ci dokonca hyperbolu obrazu krajiny, tak ako nam ju (ho) ponuka rychlik Dargov. Mestsky chodec neobchadzate zaprasene, dlhodobo stiahnute rolety obchodov, necita vyblednute ponuky na prenajom ci predaj, vietor sa neprehana smutne cakajucimi prelukami v zastavbe a do tmy nestrasia opustene stavby s burinou obrastajucou hrdzave lesenia. S prudernou cistotou a nakladnou udrzbou verejnych priestorov sice kontrastuje na nase pomery benevolentna praca urbanistov, ale vacsie prekvapenie predstavuju samotni chodci. Vyzeraju uplne inak ako ti nasi, povedzme dokonca, nasi europski. V prvom rade je napadna ich homogenita. Z etnickeho hladiska nema v bohatom svete obdoby. Cudzinec na tokyjskych uliciach svieti ako cernoch na fatranskych zasnezenych svahoch. Do uzavretej (velmi mierne povedane) japonskej spolocnosti vsak kupodivu bez problemov na billboardoch prenikaju belosky a belosi a anglicke reklamne napisy. O jednom vyzname posolstva, ktore chodcom nesu, sa presvedcite okamzite po tom, ked starostlivo vytipovaneho kandidata oslovite Do you speak english?, a jeho odpovedou bude len take zdesene noooo, ako keby ste sa ho pytali, ci je pedofil (a on nim bol). Hned pochopite, ako sa moze stat, ze obcas zazriete text v latinke obrateny hore nohami. Napisy v cinskych znakoch, zmrzacene vsetkymi sposobmi (vratene zrkadloveho obratenia) najdete i u nas ale vam vrta v hlave nieco ine. Co robili tolke roky na povinnej anglictine, ze v Azii maju s nou vacsie problemy uz len severni Korejcania. Ze by zacali verit v japoncinu ako buducu linguu francu, v motor globalizacie? A s optimizmom si spomeniete na domov. Rovnako prekvapi i oblecenie chodcov: uniformita oblekov, okravatovanych bielych kosiel, decentnych kostymov a siat, bez vystrihu ci ineho (po)odhalenia alebo naznacenia toho, co malo ostat skryte (teda s vynimkou starsich "tinedzeriek" v skolskych uniformach -- v sirokych plisovanych minisukniach a bielych podkolienkach na tucnych nohach, a s copmi s gumickou, vyzeraju ako keby si odskocili z natacania neinvencneho pornofilmu). Chodci cistucki, nazehleni, ako vystrihnuti z modneho zurnalu. Ked sa vali dav z utrob mesta uvedomite si, ze nikde na svete nenajdete v prostriedkoch verejnej dopravy namackanych tolko Armanov, Bossov, Dolceov, Gabbanov a im podobnych. Hned pochopite, preco tu obchody s luxusnym tovarom viac pripominaju natrieskane vypredaje nez vysvietene, prazdnotou zivajuce priestory cakajuce na Zakaznika, ktory urobi denny obrat. Zarazi Vas vsak este nieco ine. Oblecenie chodcov akosi esteticky nekoresponduje s estetikou ulice. Pekne obleceni chodci vas neprekvapia na korze toskanskeho mestecka, ktoreho kulisy kazdym kuskom potvrdzuju, ze Taliansko je mekkou svetoveho dizajnu, ale priam kricia na, vo vseobecnosti skaredych, japonskych uliciach. Vacsina z nich stratila povodny raz a hoci je krajina plna skvelych stavieb spickovych svetovych architektov, ich vplyv akoby ostal uvazneny vo vlastnych sklenenych konstrukciach. Nerozumiete, aky by to musel byt zazrak, aby sa esteticke vnimanie skoncilo pri satniku. Ako by mohli zit v nesulade estetika ulice s estetikou chodca, ako by sa takto mohol obliect ten, kto navrhol, postavil, zariadil, blikajucimi napismi dorazil (a obyval) okolite budovy. Ake ine posolstvo nesu reklamne billboardy pochopite, ked vidite nakupovat oblecenie: jedna ruka drzi modny zurnal a druha ukazuje prstom na kompletne navrharovo menu rovnako, ako sa ukazuje na plastove menu v restauracii. A drahe oblecenie sa vam v tej chvili premeni v neosobnu kopu penazi, stadovitost, poslusnost, sice otvorenost voci podnetom z odinakial, schopnost ich prebrat ale akoby sa vytracala sila a vola ich modifikovat; niekym inym poskladana uniforma sa meni sa na unavu, nedostatok improvizacie, tvorivosti, uletenych napadov. Trochu prizmurene a este stale rozospate tvare davu valiaceho sa do prace vam pripomenu schopnost Japoncov dotiahnut veci do takej "dokonalsoti", ze sa kruto obrati proti nim, ze sa stanu obetami vlastneho uspechu: na to, aby ste mali moznost hodiny lapat po vzduchu v nedobrovolnom objati spolucestujucich, na to musite mat asi najmodernejsi dopravny system na svete a zamestnavatelov, ktori vam platia cestovne. Inak by Vas nenapadlo denne dochadzat z 300 km vzdialenosti. Musite byt obcanom velmi bohatej spolocnosti, aby Vas ceny nehnutelnosti vohnali do takych malilinkatych a preludnenych bytikov, ze este i za manzelskym sexom z nich utekate do hodinovych hotelov. Nie vsetci z ulic vsak pripominaju modely najlepsich svetovych navrharov. Ale i poulicni robotnic vas prekvapia -- pracou, ktorej sa venuju. Dvoch nocnych kopacov obklopuje hlucik policajtov, ktori "reguluju" minimalnu dopravu, pred restauraciou vas vita trojica starsich, hlboko sa klanajucich zamestnancov, ktori vam ukazuju, kde mate zaparkovat, vidite poulicnych cisticov, ktori puliruju nieco, comu by nikto v Europe nevenoval pozornost, popri dlhom rade taxikov stoja otvaraci dvier hoci tieto gombikom zvnutra moze otvorit sam sofer, najmodernejsie vybavenie mrakodrapov doplnaju mlade usmievave mackacky vytahovych tlacidiel. Po tomto vsetkom vam dojde tajomstvo nizkej nezamestnanosti i ked ta momentalne dosahuje rekordnu 5% uroven, spajanu s prudkym narastom poctu samovrazd. Na uliciach vsak vidite aj iny kus tradicie, ine posolstvo tisicroci. Medzi modernymi budovami podchvilou natrafite na zelenou obklopene budhisticke chramy i sintoisticke svatyne. Nemusia medzi sebou superit o navstevnikov, ocenite pokojne spoluzitie roznych, znacne odlisnych "nabozenstiev", tak vzdialene smrtelnemu znepriateleniu nasich katolikov s evanjelikmi, ktorych rozdeluje nieco tak subtilnej povahy, ze by ste to Japoncovi tazko vysvetlili. A ked aspon povrchne nahliadnete pod rusko ritualu za ktorym tam chodci z ulice odbiehaju, pride vam luto, ze krestanstvo venovalo tolko energie, aby vypudilo zo zivota nasich predkov vsetky prirodne sily a bozstva. A uz sa ani necudujete, ze niekto mera sta kilometrov "lietajucim" (350km/hod.) sinkanzenom aby navstivil knaza co mu samanskym zariakanim, tancom, ohnom a modlidbou pomoze od choroby. Neprekvapi vas, ze k veceru uplne zmiznu z plaze usmiate fotografujuce mobily v rukach cvachtacov. Neznamena to, ze by na tmu moderna technika nestacila -- to pred zlymi duchmi, ktorym patri more v noci, utiekli jej majitelia. Ked vsak medzi prosbami napisanymi na drevenych tabulkach visiacich v svatyniach najdete tak vela tych, co upenlivo prosia o prijatie na vysoku skolu, zarazi Vas hned niekolko veci. Jednak viera vo (vychodne) bozstvo, ktore ma pomoct prosebnikovi dostat sa na univerzitu, centrum rozumu a racionality, teda zapadne huncutstvo (proti tomu sa nase volakedajsie kamenne tabulky s prosbou adresovanou Panne Marii o urobenie statnice z marxizmu slaby odvar). A zaroven zacnete mysliet aj na tych, ktorym bozstva prosbu nesplnili, na zastupy mladych ludi, o ktorych prichadza krajina, ktora nema ine prirodne bohatstvo. Na konci dna pomaly zacinate tusit, preco moze byt cesta z krizy taka dlha.