Vsetko, len nie realizmus


"Byt inziniermi ludskych dusi ... to znamena 
predovsetkym ... zobrazit skutocnost v jej 
revolucnom vyvoji".

Tento a dalsie citaty A. A. Zdanova, prevazne z 
opusu "O umeni", v dobovej propagandistickej uprave 
(zlty text na cervenom platne) sprevadzaju 
navstevnika prazskej vystavy Ceskoslovensky 
socialisticky realizmus 1948 -- 1958 (usporiadanej 
osem rokov po vystave Sovietske stalinske umenie 
30-50, Agitacia ku stastiu). Pripominaju mu 
atmosferu doby vzniku vystavovanych exponatov a asi 
maju byt i klucom k pochopeniu ustrednej umeleckej 
metody -- socialistickeho realizmu. Hoci uplynulo 
niekolko rokov (datuje sa od roku 1932) nez sa ju 
podarilo spolu s prislusnou vieroukou exportovat do 
gubernii vo vychodne Europe, neostala sa pre 
chudakov domorodcov o nic menej zahadnou (a 
hrozivou) nez pre sovietskych kolegov. Stupit vedla 
bolo najnebezpecnejsie prave v prvej desatrocnici 
ery socializmu napriek tomu, ze vo vtedajsom 
Ceskoslovensku nebolo malo tvorcov, ktorym by boli 
az take cudzie ideove vychodiska socialistickeho 
realizmu. Hra na novu metodu bola zavazna i ked 
postupom casu stale viac vyprazdnena. Necudo, ze 
Vaclav Cerny spomina: "Poklonil by se po pas, 
v ucte bych poklekl pred tim, kdo by me, nez se 
dostavi konec mych dnu, presne vysvetlil, co to je, 
ten socialisticky realismus". 

Angazovane umenie, nota bene to, ktore sa stalo 
sluzkou nejakej ideologie ma tisicerocnu historiu. 
Kvalita jeho umeleckeho odkazu je prirodzene rozna. 
Zavisi nie len od nadania tvorcov, ktorym sa 
prihodilo, ze ideologicky zatazenu objednavku 
realizovali ale i od toho, nakolko im tato bola 
cudzia. No a zavisi samozrejme od vkusu strazcov 
viery. Iny odkaz nam zanechava sovietske umenie 
rokov dvadsiatych, iny sedemdesiatych. Inak prezili 
vytvarne diela, ktore vyberal Benito Mussolini 
a inak tie, ktore posvatil Adolf Hitler. Tak ako 
inak vyzera ceskoslovenske umenie prvej, druhej, 
tretej ci stvrtej desatrocnice budovania 
socializmu. 


V honosnych priestoroch Rudolfina najdeme exponaty 
rozneho druhu, tematiky i umeleckej kvality. 
Pobavenie sposobia dary vdacnych pacujucich 
predstavitelom strany a statu (jubilejne lozisko 
v darcekovej uprave, mini sustruhu, bohato 
dekorovane osvedcenie o cestnom obcianstve v obci), 
ci dary hlav spriatelenych statov. Mozeme ocenit 
remeselnu zrucnost tkacov i produkt ich 
vela tyzdnovej namahavej prace, na konci ktorej sa 
objavil portret Gottwalda ci Stalina. Chvilu nam 
potrva nez zistime, ze orientalnemu tepanemu 
mosadznemu stolceku miesto na vystave zabezpecila 
nenapadna patcipa hviezda prikomponovana 
k polmesiacu.


Jadrom vystavu su vsak diela s (aj) umeleckymi 
ambiciami. Najistejsou cestou ako vyhoviet dobovemu 
vkusu bola volba spravneho nametu. Sotva sa mozno 
zmylit s armadnou tematikou ("Tankista", "Dozorci 
kuchyne", "Zatisi se samopalem", "Skoleni vojska na 
mezi"), s velkymi stavbami socializmu (Oravska 
priehrada je pekne zastupena), s revolucnymi 
historickymi tradiciami ("Zelivsky vede lid", 
"Selska boure", "Bitva u Rezna", "Husitsky tabor", 
"Revolucny rok 1848", "Vylouceni kulaka s JZD"). 
Haklivejsou temou (ale to sa ukazalo az neskor) 
boli  zijuce stranicke vzory. Stalin (na vsetky 
sposoby), "Mlady Klement Gottwald studuje Leninuv 
Stat a revoluce", "Gottwald ako truhlarskly ucen ve 
Vidni", "Mladost Klementa Gottwalda". A treba 
uznat, ze niektorym z nich nemozno upriet silnu 
posobivost. Niekedy by sa o "pokrokovosti" diela  
dalo uspesne pochybovat (naivne vycancane dielka 
domaceho oltarikoveho typu, "bozska" hlava 
stranickeho funkcionara sledujuca dianie z oblaku) 
ale tu asi pomohol dobry umysel insitneho umelca.


Vhodna tema ani dostatok cervenej farby vsak nie su 
vsetko. Pri nejasnosti pojmu socialisticky 
realizmus necudo, ze v ramci "tvoriveho hladania" 
na vystave najdeme vsetky mozne styly a vytvarne 
nazory, ktore by sa dali ako tak oznacit nalepkou 
pokrokove ci aspon neutralne. "Fucikova uderka" 
kompozicne i vyrazovo nema daleko k 
rannorenesancnej freskovej vyzdobe niektorej z 
kaplniek Florentskych chramov ale aj nemecky 
"antifasisticky" expresionizmus si nasiel svoje 
zastupenie. Skratka, kazdi si pride na svoje i ked 
medzi navstevnikmi vystavy neprevladaju "cisti" 
milovnici umenia, ani dnes uz miznuci fanusikovia 
"retro". Dokonca ani ti, co si oneskorenym 
pochehtavanim prisli liecit svoje komplexy 
z vtedajsej servilnosti. 

Zda sa, ze vystava najviac laka generaciu dnesnych 
20 - 25 rocnych,  ktori s udivom sleduju vytvarnych 
svedkov doby, ktora formovala ich starych rodicov. 
Prechadzajuc sa salami vystavy mozu rozmyslat 
o epoche, ktora zmarila vela zivotov, udusila  vela 
nespornych talentov, ktorych nadanie kde tu smutne 
trci zo zovretia spolocenskej objednavky.  
Rozmyslaju nad umelcami, ktori si svoju slavu 
vydobili uz skor ale nemali silu sa vzopriet a 
(u)robili povinnu obet dobe.

Ale mozu mysliet aj na casy velkych ocakavani, na 
casy budovania novej spolocnosti. Na generaciu, 
ktora ich zazila. I na to, ako rychlo vyprchal 
potencial roku 1989, vytratila sa tuzba po 
vytvoreni niecoho skutocne noveho, ako rychlo sa 
vyvoj ubral smerom kopirovania.  Na sklamanie a to 
nie len zapadnych "lavicovych" intelektualov. 
Myslia na to, ako chladne a bez skutocnych idei sa 
zacalo budovanie nastupnickych narodnych statov. A 
mozno i na smiesna koncept "narodneho realizmu" (k 
autorstvu ktoreho sa potom nikto nehlasil), ktory 
mal k slovenskej statnosti priniest i nove umenie. 

Vystava za pozretie a zamyslenie urcite stoji, pre 
nas vsetkych. Ak budete mat cestu, mozno sa vyplati 
nazriet i do bohateho programu doprevadzajucich 
akcii (www.galerierudolfinum.cz).


Damas Gruska

Galerie Rudolfinum, Praha
7.11.2002 -- 9.2.2003
utorok az nedela, 10 -- 18 hod.
Vstupne riadne/zlavnene/do 15rokov: 100/50/0 kc