Medialna vyhra Prve priniesli spravu o rozbehnutej stavbe budovy pre Zeleznicnu spolocnost miestne noviny. Rychlo sa pridal mienkotvorny dennika a v medialnej masazi pokracovala v hlavnych spravach i najsledovanejsia televizia. Popri posobivych obrazkoch hlbokej diery v zemi priniesli zhruba tento protistavbovy argument: ako to, ze si statna firma, teraz, ked si vsetci utahujeme opasky a navyse firma zadlzena, stavia take nakladne sidlo (medializovana cena sa postupne zvysovala, rekord bol pol miliardy). Tazko povedat kam by az zasiel vyvolany spravodlivy hnev pospoliteho ludu, keby nezasiahol prislusny minister, stavbu nezrusil s tym, ze sa rozostavany pozemok i s projektom odpredaju. Bodku tomuto happyendovemu pribehu dal sociolog Michal Vasecka z Institutu pre verejne otazky: "vidiet, ze ministri zacinaju vnimat podnety od verejnosti .... aj strany sucasnej vladnej koalicie pochopili, ze verejna mienka sa proti nim moze znicujuco obratit." Tento pribeh sa vsak da rozpravat aj inak. Prva sprava sa objavila v platku, ktory sa dlhodobo profiluje ako hlasna truba bratislavskeho malomestiaka, ktora sa vyziva v nabudzovani imunitneho systemu svojho citatela voci vsetkemu a architekture zvlast, co by mohlo siahat za jeho obzor. Napriek tomu bola ich informacia neutralna. To sa uz neda povedat o spravodajstve ostatnych. Stavba sa zacala spochybnovat "ekonomickymi" argumentmi: stavitel je zadlzeny a zrejme zle hospodari. Argumentom vsak chyba hlbsia presvedcivost. Podla sedliackeho rozumu je skor podozriva firma, ktora uvery nema, o kvalite hospodarenia Zeleznicnej spolocnosti je vobec dost zlozite zodpovedne hovorit - neurcuje si sama ani ceny ani rozsah svojich sluzieb, samotny stat je jej velkym dlznikom atd. Posudenie efektivnosti samotnej stavby si zas vyzaduje porovnat naklady na meter stvorcovy v danej lokalite s nakladmi na ine riesenie a podobne. A kedze spravodajstvo nepriamo smerovalo k poziadavke zastavenia stavby, zaratane mali byt i s tym suvisiace naklady. Nic menej, media to mali spocitane hned. A dosiahli svoje. Horlivy minister dal na horliveho redaktora. Pozemok chce predat, podla moznosti rychlo -- jama je ozaj hlboka a po oboch stranach su obyvane budovy, zhodou okolnosti v jednej z nich sidlia sekretariaty dvoch vladnych stran (pre uplnost, minister patri k tretej a zmienenu televiziu ovlada sef stvrtej). Casovy tlak vsak cenu urcite nezvysi. Znizit (a znetrasparetnit) ju moze i to, ze sa nemusi najst kupec, ktoremu bude "vyhovovat" konkretny projekt, ci "zohyzdeny" pozemok, napriek tomu, ze je cela lokalita investicne velmi zaujimava. Skratka, pribeh moze lahko skoncit i tak, ze sa vdaka nekvalifikovanym, naivnym ci vhodne usmernenym novinarom mozno podari najst sposob, ako by sa niekto mohol vyhodne dostat k sikovnej parcelke. Obe rozpravania toho isteho pribehu vedu k sirsim uvaham o ulohe medii v demokratickej spolocnosti, o ich vplyve na verejnu mienku, o politickych rozhodnutia, ktore sa jej nasledne prisposobuju. Nejde pritom len o priame ovladanie medii -- tu mame novy fenomen -- medialny mogul rovno medzi politickou spickou. Rovnako je to problem kvality medii, odbornosti a profesionalite novinarov. V sirsich suvislostiach sa vo vztahu politiky a medii objavil dalsi rozmer. Posledne roky vpadli medzi tieto dva poly mladi a dravi "jazykovo" vybaveni "experti" (analytici, specialisti, poradcovia atd.). Vyhody symbiozy politikov a ich poradcov su zrejme: nie len ze poradia, pripadne pomozu s "anglictinom", ale ked je najhorsie, mozno sa schovavat za ich expertizy pri obhajobe nepopularnych rozhodnuti. O nic menej vyhodny je tento vztah pre expertov: bez toho ze by ich niekto volil, ze by niesli zodpovednost, mozu (spolu)rozhodovat o velkych veciach. Zaujimavejsi je vsak vztah medii a expertov. Nepotrebuju sa o nic menej. Media maju radi sebaistych mladikov, ktory strucne na kameru odrecituju jednoduche vysvetlenia zlozitych problemov, pohotovo zaujmu kvalifikovany postoj, su ochotni sa na pockanie ku vsetkemu vyjadrit. A prijemne doplnaju odborny handycap fotogenickych redaktorov. Koho uz zaujima, ci varia z vody, ze ich rychlokvasna suverennost sa v tichosti vypari na odbornejsom fore, ze ich zavery akosi napadne zapadaju do "ziadanej" politickej linie. Niekto mozno cita s obdivom hlboku "analyzu" obchodov na akciovom trhu z pera naslovovzateho cerstveho analytika, ale ten, kto si overi, ze jeho uvahy vzchadzaju zo zobchodovania troch akcii po dvesto korun, ten sa smiechu nezdrzi a ani drzost "experta" na neho dojem neurobi. No a o uprimnosti lasky tychto expertov k mediam uz vobec nemozno pochybovat. Su pre nich (casto len) odrazovym mostikom k oslnivej kariere, prinajmensom vo vladnej exekutive. Uz samotny tento fakt ovplyvnuje ich "odborne" postoje. Media vsak mozu pomoct karieru nie len nastartovat ale i upevnovat. Ved nie je problem neskor verejne "kriticky" reflektovat vlastne posobenie z pozicie "nezavisleho" experta. Kolkym redaktorom by sa z toho zdvihol zaludok? Je pritom jedno, ci expert kyzene zrastol s politickymi ci inymi strukturami. My ostatny sa mozeme hrat na demokraciu, na to, ze verejna mienka ovplyvnuje rozhodnutia vo veciach verejnych. Ale bude to len smiesna detska hra, kym nas nebude zajimat, kto, ako a preco verejnu mienku, ked uz nie vytvara tak prinajmensom formuje.