Mesto a demoni Ilja Erenburg vo svojich spomienkach na cestu po Slovensku uvadza mimo ine jeden zaujimavy postreh: zdalo sa mu, ze prechadzal krajinou, ktora nema mesta. Na vysvetlenie dodava, ze videl sice sidla s namestiami a hadam i zopar ulicami okolo nich ale na ich konci uz kvicali prasiatka, kotkodakali sliepky a dalej uz zacinali polia ci lesy. "Mesto" nevidel. Ako to uz byva s cestovatelskymi dojmami, tie su casto ako dojmi velmi presne, i ale uz menej vystizna byva analyza faktorov, ktore ich vyvolali. Velkost sidla iste nie je mestotvornym prvkom -- nikdy by nas nenapadlo nazvat mestom dedinu s domami tiahnucimi sa kilometre okolo "hradskej" hoci by ratala i pat tisic dusi. Na druhej strane, duch mesta na nas okamzite dychne zo skupinky dvoch desiatok domov niekde v Toskansku, uprostred kamenne namesticko, "bar" pred ktorym sedia domaci, klabosia, citaju noviny, popijaju espresso, preberaju posledny futbalovy zapas a otacaju hlavy za jedinou miestnou kraskou, co prechadza okolo. Mesto netvoria domy, ulice ci namestia ale obyvatelia, nie ich pocet, ale ich zivotny styl, zvyky, hodnotovy rebricek. Mesto je viac organizmom clovecenskym nez statistickym, architektonickym ci urbanistickym. Zije a odumiera s obyvatelmi, ktori ho tvoria, nie s tymi, ktori v nom len byvaju. Bogdan Bogdanovic nam v zbierke (pochadzaju z troch roznych pramenov) eseji Mesto a demoni otvara prave takyto pohlad na mesto. Ich autor ma za sebou pestru karieru: antifasisticky odbojar, primator Belehradu, clen UV Zvazu komunistov Srbska (az do nastupu Milosevica), architekt (sam zazil nicenie svojich najkrajsich stavieb -- pamatnikov pocas "juhoslovanskej" vojny), univerzitny profesor a dekan Fakulty architektury, autor stoviek vedeckych prac a viac ako dvoch desiatok knih (posledne roky vychadzaju skor v zahranici nez v Srbsku). Jeho videnie mesta je dost odlisne od toho, ako mesto povacsine vnima nasa spolocnost, napriek (ci vdaka) profesnej zatazenosti jeho uvahy nie su primarne o domoch, uliciach, dopravnych tepnach a infrastrukture. Mesto chape ako jeden z najdomyselnejsi a najzlozitejsich kulturnych statkov: "zapadny clovek niekolko storoci etymologicky nerozlisoval pojmy mesto a civilizacia - nezmyselne nicenie miest teda nemoze, nevie chapat inak ako manifestacnu, nasilnu vzburu proti najvyssim hodnotam civilizacie". Bogdanovic mesto personifikuje - jeho zivot i umieranie prirovnava osudu cloveka: znicene Sarajevo "neodolatelne pripomina zraneneho cloveka leziaceho v kotline, ktory sa este namahavo usiluje zdvihnut hlavu". Osud mesta, rovnako ako u ludi zavisi od vlastnej integrity, sebavedomia ("Mesta so zanedbanou, zastrcenou, zabudnutou identitou su obycajne mestami bez buducnosti alebo prinajmensom mestami bez vlastnej buducnosti") ale i od sily ich nepriatelov: "Dnesny barbar ma dostatok skrytych dovodov, aby sa mesta stranil. Nezapada do mestskeho rozhovoru. Nemoze sa dobre citit nad rukopismi, ktore nevie ani precitat, a uz vobec ich nedokaze pochopit." Barbari vsak v dnesnych casoch nestoja "ante portas" - "nicitelia miest sa uz nezoskupuju pred branami miest ako v biblickych casoch .... uz davno prenikli do vnutra miest, su niekde tu, medzi nami". Prichadzaju z okolia, s nedoverou, z prostredia, ktoreho kultura videla v meste tradicny zdroj zla, skazenosti. Ak je mesto oslabene, v dosledku socialnych, etnickych alebo kulturnych otrasov lahko sa ho zmocnia a znicia ho. Problem nie je v samotnom vidieku ale skor v tom, ze "proces urbanizacie sa nerozvinul, takze mesto nie lenze neovplyvnuje zivot na dedine, ale dokonca dnes dedina ovplyvnuje zivot v meste". Bogdanovic toto vsetko videl na vlastne oci, jeho chmurne uvahy dostavali konkretnu podobu v osudoch miest byvalej Juhoslavie vratane samotneho Belehradu. Mimochodom, i sam jeho osud prirovnava k Bratislave (v ramci "Poznamky na okraj" v knihe ...Ako zomiera mesto ...,Bratislava sestdesiatych a sedemdesiatych rokov, P. Breier a J. Spitzer). O osude Belehradu mimo ine pise: "polomestan bol ochotny mestu velkodusne ponuknut, ba aj nanutit vlastny hodnotovy system. Tragedia bola o to vacsia, ze priselec na vrchole socialnej pyramidy mohol mesto menit a davat mu iny tvar". Pri citani Bogdanovicovych uvah, nemozno nemysliet na tych, ktori formovali tvar nasich miest. Miest, ktorym dali zaklady ti, ktorych potomkovia v nich uz spravidla davno neziju. Jeho uvahy vsak patraju po pricinach rozkvetu a hlavne upadku miest a neklzu len po viditelnych dosledkoch procesov destrukcie mesta. Inym nechava vecne lamentacie nad ranami, ktore nasim mestam sposobila doba, ked moc nad mestami mala ideologia. Ved tito, k svojmu placu nad tym, co vsetko sa znicilo, sami radi dodaju dlhy zoznam toho, co by sa ale rozhodne malo zburat teraz, ked to doba dovoluje. Bogdanovic nevymenovava len skody, ktore mestam sposobuje doba, ked moci nad mestami zmocnili pre zmenu (len) peniaze. Len netruchli nad casmi, ked by sa chceli chopit mesta novodobi barbari, ktory vecery travia pred televizorom a weekendy vo virtualnych mestach nakupnych centier kdesi na periferii. Ludia, ktori svojim zivotnym stylom premienaju stvrte v ktorych ziju na noclaharne predmestskeho typu, nie nepodobne tym, ktore vizionarsky rozvrhovali komunisticky planovaci. A to aj tie stvrte, v ktorych este nie tak davno mesto bolo. A my mozeme uvazovat nad tym, ci sa medzicasom zmenilo v nasej krajine nieco podstatne, ci su sily destrukcie Mesta na ustupe alebo len zmenili svoju demonsku podobu. Ci by si novodoby cestovatel odnasal ine dojmy nez vtedy Erenburg. Dojmy, ktore su v konecnom dosledku ovplyvnene zakladmi Mesta, tymi, ktore su skryte ociam povrchneho pozorovatela. Odpoved nam mozu naznacit Bogadanovicove eseje. I on skuma zaklady Mesta podobne "ako Sumersky kral a dobrodruh Gilgames, ked sa vracal zo svojich legendarnych ciest, ponara sa do vody ochrannej priekopy, vnara ruky do bahna a skusa, ci su zaklady mestskych hradieb pevne." Damas Gruska Bogdan Bogdanovic, Mesto a demoni, Vydavatelstvo Ivan Stefanik, 2002, preklad Karol Chmel a Tomas Celovsky, 191 stran, cena 320 Sk (www.artforum.sk)