Nezname geto Treti titul z edicie Bratislava -- Pressburg, Obrazky z presporskeho geta, potesi kazdeho, kto sa zaujima o dejiny "kazdodenneho zivota" zvlast ked sa jedna o zivot komunity, ktora vyrazne spoluvytvarala kulturny priestor strednej Europy. Nemecky original dielka Karla Benyovszkeho a Josefa Grunsfelda mladsieho, vydal v roku 1932 Sigmund Steiner a o 70 rokov neskor jeho doplneny preklad pre slovenskeho citatela pripravil vydavatel Albert Marencin. Hoci stopy pritomnosti zidovskeho obyvatelstva siahaju do obdobia prichodu Madarov, samotne presporske geto vzniklo az v druhej polovici 18. storocia, po tom, co bohati Zidia kupili od mesta pozemky, ktore sa uvolnili zburanim mestskeho opevnenia. Na ich mieste postavili rad domov, cim vznikla Zidovska ulica. V jej obmedzenom priestore zilo a pracovalo vyse tisicky obyvatelov. Ulica sa kazdy vecer zatvarala pevnou mrezou a bez suhlasu straznikov geto nesmel nikto opustit. Tak, ako vsade vo svete, i tu striktne vymedzeny a spola uzavrety priestor formoval specificku kulturu, rec a zvyky ale i architekturu ci urbanizmus. To posledne sa stalo osudnym vacsine europskych giet este pred prichodom "nadradenej rasy" -- stiesnene, husto zastavane priestory, spravidla so zufalymi hygienickymi podmienkami a k tomu komplikovane majetko- pravne vztahy k nehnutelnostiam, komplikovali ich zachranu ako kulturnych pamiatok, i tam, kde na to bola aka taka vola. Prazskemu getu uz napriklad nepomohli ani peticie najvyznamnejsich osobnosti konca 19. storocia -- statisice turistov prichadza kazdorocne obdivovat uz len jeho miniaturne torzo - uchovalo sa len par stavieb a cintorin, obklopenych stvrtou postavenou v duchu nastupujucej architektury a urbanizmu. Z presporskeho geta neostalo prakticky nic. Priestoru sa vratila jeho povodna funkcia - na jeho mieste stoji rusna komunikacia, novodobe opevnenie, ci skor prekazka, bariera, traumatizujuca obyvatelom i nahodnych navstevnikov. Ale vdaka i Benyovszkeho knizke sa zachovalo aspon co to z nehmotneho dedicstva po jeho obyvateloch. Pri jej citani ozivaju jeho obyvatelia, jeho obycajne i neobycajne postavicky, uveritelne i neuveritelne pribehy a historky. Mozeme sa nechat ocarit svojraznym humorom, jazykom, starymi mudrostami, prisloviami, porekadlami ci oblubenymi zidovskymi vyrokmi, nechat v svojej predstavivosti plynut zidovsky rok, tak ako ho vymedzovali sviatocne dni v gete. Kulturny odkaz presporskej zidovskej komunity vsak nema len svoj "ludovy" rozmer. Ale ten nie je o nic znamejsi: kazdy skolak vie, kto to bol Ludovit Stur, ale uz len malo ktory pozna jeho sucasnika, s ktorym chodili po uliciach toho isteho mesta, Chassama Sojfera. A este menej Bratislavcanov vie cim konkretne sa tento ucenec preslavil natolko, ze este i po jeden a polstoroci navstevuju jeho hrob obdivovatelia z celeho sveta, ked uz nie osobne, tak aspon virtualnu podobu jeho mauzolea na internete. Ked Benyovszky pisal svoju knihu geto este stalo, v pamati vtedajsich generacii bola uchovany jeho vzhlad i atmosfera v dobe normalneho zivota i po katastrofickych udalostiach (poziar v roku 1913). Dnesny citatel si moze aku taku predstavu urobit na zaklade viac ako stovky ilustracii, ktorymi vydavatel slovensky preklad doplnil. Najdeme medzi nimi dobove zanrove fotografie z teraz uz zaniknutych kutov Bratislavy s nenahraditelnou dokumentacnou hodnotou, ale aj ilustracie zo stetca, tuzky, rydla ci fotoaparatu umelcov, pre ktorych sa atmosfera geta stala vyznamnou inspiraciou. Rovnako treba pochvalit vydavatela, ze pri tomto titule edicie Bratislava - Pressburg sa uz neobmedzil na "slovensku reediciu" nemeckeho originalu a knihu doplnil pre sucasneho citatela cennym poznamkovym aparatom. S presporskym getom odisiel kus nasej historie -- stoji za to precitat si, aky zaujimavy to bol kus. V pritmi drobneho obchodiku si uz nikto nesomre popod mohutne fuzy stare prislovie : "To co cloveku nepatri, vyzera ako zisk". V dobach, ked este naplno neprepukla protifajciarska kampan, mohol si iny vtipkar beztrestne utahovat zo svojich spoluobcanov: "Kto fajci stodvadsat rokov, ten i zostarne". Ked sa zas svojho casu vacsina krajanov len (v lepsom pripade) prizerala, ako geto nedobrovolne opustali jeho obyvatelia, ktorym myslou chodilo prislovie: "Najvacsie bohatstvo je domov", ich potomkovia teraz zacitia trpkost inej zidovskej mudrosti: "Porozumenie, ked pride neskoro, je uz zbytocne". Ale mozno nie celkom. O tom je tato kniha. Damas Gruska K. Benyovszky, J. Grunsfeld jun., Obrazky z presporskeho geta, Albert Marencin Vydavatelstvo PT, 2002, 176 stran, cena 250 Sk