nadtitul: Kontrola internetu pod kontrolnym drobnohladom titul: Potapajuci sa ostrov slobody? perex: Sotva vyrastol z plienok, a uz ceri zuby. Pestuni nad nim stoja a medituju, ci su to zuby mudrosti, ci je len hladny, alebo sa chysta, nebodaj, niekoho pohryzt. Kratko po tom, ako sa internet dostal z vojenskeho do akademickeho prostredia, zacali sa formulovat zasady jeho pouzivania. Dnes nam pripadaju naivne manifesty o jeho apolitickosti, neideologickosti, asexualnosti a hlavne nekomercnosti. Keby pri nich bolo zostalo, internet by bol nadalej len jednou zo zvlastnosti akademickeho sveta a jeho vyznam by sa nebol pozdvihol z urovne spatneho projektora. Az jeho komercne vyuzivanie prinieslo dostatocne vela prostriedkov na jeho prudky kvalitativny i kvantitativny rozvoj. A ruka v ruke s tym prislo nutne i uvolnenie ostatnych poziadaviek "samoregulacie". Necakane sa tak vynoril ostrov slobody. Ostrov slobody vytvarania, spracovavania a sirenia informacii, aky doteraz ludstvo nepoznalo. Nikomu nepatril, nikto ho neriadil a neobmedzoval. Vdaka pocitacom zlacnela tvorba textov, hudby, videa atd. a vdaka ich spojeniu do vykonnej globalnej siete vznikol technicky neobmedzeny pocet lacnych prenosovych kanalov na distribuciu tychto produktov. Politicke a ekonomicke elity tak stratili monopol na globalne sirenie informacii. Nedavne rokovanie ceskej Rady pre televizne a rozhlasove vysielanie samo o sebe predstavovalo peknu ukazku stretu dvoch svetov, dvoch technologii. Rada rozhodovala o prideleni frekvencii na rozhlasove vysielanie. Pridelovat bolo treba, lebo pocet zaujemcov prevysoval technicky dany pocet volnych terestrialnych frekvencii. Samo rokovanie Rady sa vsak v priamom prenose vysielalo (obrazom i zvukom) pomocou internetu -- na co nikto, ani Rada, nepotrebuje licenciu, velke financne prostriedky ci politicke krytie. Zmraka sa, stmieva sa... A tak mnohi z tych, ktori zahadnu novinku sprvoti povazovali len za technicky vystrelok, zacali tusit problem. Media, najnebezpecnejsia zbran sucasnosti, sa dostavaju do roznych ruk, od "organizovanych zlocincov" az po "nezodpovednych amaterov". A nad ostrovom slobody sa zmraka. Najvacsmi zamracene je, samozrejme, nad pouzivatelmi internetu v krajinach s totalitnym ci ideologickym rezimom. Miestne mocenske elity pochopili, ze v ramci ekonomickeho prezitia musia zabudnut na casy, ked pisaci stroj bolo mozne vlastnit len na zaklade specialneho povolenia nie nepodobneho zbrojnemu pasu a ked sa darilo kontrolovat komunikacnu priepustnost statnych hranic. Ale nova technologia sa stale vzpiera kontrole. Miestne administrativne obmedzenia pre sirenie informacii sa daju hravo obist: staci premiestnit ich zdroje inam. Technicke prekazky pre prijem informacii, spravidla vytvarane blokovanim prislusnych adries, su samy o sebe vyzvou pre mladych hackerov bez ohladu na to, ci do ich zaujmovych oblasti patri snaha o narusenie hegemonie miestnej politickej ci nabozenskej ideologie. Ale aj v demokratickych krajinach rozvoj internetu zacina narazat na hranice. Ani nie tak technickeho charakteru, kedze problemy s priepustnostou spojeni, poctom ciselnych ci symbolickych adries pre jednotlivych pouzivatelov internetu su technicky riesitelne. Na hranice zacina skor narazat internetova sloboda. Najsilnejsie sa to prejavuje tam, kde sloboda prejavu jednych sa dostava do stretu s individualnymi ci kolektivnymi pravami druhych. Riesenie tohoto realneho konfliktu je vsak casto len zamienkou pre nenapadne priskrcovanie univerzalnych slobod tych, co internet pouzivaju ako producenti a i tych, co su len konzumenti. Zakladny mechanizmus ako dostat internet pod kontrolu spociva v tom, ze na jeho prevadzku sa podla moznosti aplikuju tie iste kriteria, ake platia pre ostatne media. Poziadavka obmedzenia poctu prevadzkovatelov internetovych zdrojov informacii sa technicky neda zdovodnit, ale vo vseobecnosti silnie tlak na to, aby sa aspon ciastocne dostali pod kontrolu. Niekde sa zacina vyzadovanim povinnej registracie prevadzkovatelov webovskych stranok, inde sa kladu kvalifikacne ci stavovske poziadavky na prevadzkovatelov internetovych spravodajskych medii atd. Objavuju sa vyzvy po samoregulacii ci striktne formulovane poziadavky typu "co je zakazane off-line, musi byt zakazane i on-line". Vsetky tieto opatrenia ale narazaju na problemy: technicke, pravne a eticke. Jednou zo zakladnych vlastnosti internetu -- a bol to v podstate hlavny dovod, pre ktory ho vojaci vyvinuli, -- je flexibilna struktura toku dat bez centralnych uzlov. Vdaka tomu je prakticky technicky nemozne ucinne obmedzit sirenie informacii v nom. Obmedzenia pravneho charakteru, ak by mali byt ucinne, by museli byt aplikovatelne v kazdom kute planety, a to este dlho nebude prichadzat do uvahy. Svet je zatial prilis roznorody, aby sa vedel zhodnut na tom, co ma byt zakazane. Tym skor, ze nazor na tento problem sa postupne meni aj v jednotlivych spolocnostiach. Na antisemitizme, jednej z najcitlivejsich tem v Europe a USA, mozno ilustrovat, ako sa formuje vztah k internetovej slobode. Na prudko rastuci pocet stranok obsahujucich antisemitske materialy prisla zatial najvyraznejsia reakcia z Francuzska. Tamojsi sudca nariadil portalu Yahoo!, ze musi francuzskym uzivatelom znemoznit prezeranie ci kupovanie "naci-materialu". Toto obmedzenie v podstate nepriamo smeruje k prijimatelom, a nie k producentom. Technicky vsak nie je o nic lahsie realizovatelne, ako keby to bolo naopak. Kazdy, kto len trochu chce, vie sa doklikat k prislusnej stranke bez toho, aby v adrese jeho pocitaca bolo mozne identifikovat koncovku "fr". No a netreba dlho rozmyslat o tom, ako by na podobne nariadenie reagoval portal, prevadzkovany v krajine, kde je antisemitizmus sucastou statnej ideologie. A co sloboda prejavu? Problem vsak vyvolava aj sirsie otazky. Mame pravo povazovat predstavitelov antisemitizmu za zlocincov, ked tak nerobime u inych, priamo ci nepriamo zodpovednych za zlociny podobneho charakteru, len preto, ze ich obete patria k menej vplyvnym skupinam? Kam sa posuva hranica medzi pravom na slobodu prejavu a "verbalnym" zlocinom? Aka je v skutocnosti spolocenska nebezpecnost verbalnych zlocinov? Nie je ich perzekucia len alibizmom spolocnosti, ktora nedokaze riesit s nimi suvisiace ekonomicke ci socialne problemy? Ake bizarne podoby moze mat vytycovanie medzi pre slobodu prejavu, v sucasnosti vidiet na prebiehajucom zaujimavom pravnom spore (s obrovskym ekonomickym dopadom) o legalnosti sirenia textu pocitacoveho kodu (programu), alebo, ak chcete, navodu, ktory umoznuje prekonat ochranu zabranujucu kopirovaniu video diskov na ine pamatove medium. Subtilna pravna analyza ma rozhodnut, ci pocitacovy program predstavuje nieco ako zoznam instrukcii, ktory je tradicne chraneny Prvym dodatkom ustavy Spojenych statov, alebo je to len stroj, ktory zhodou okolnosti pouziva nieco, co je len podobne prejavu, a teda nepatri pod ochranu Prveho dodatku. Text inkriminovaneho programu je dostatocne kratky na to, aby ho deklamoval tribunovy recnik ci naspieval protest- singer. Kto by si trufol umlcat ich? V sirsom kontexte tento spor zapada aj do utokov proti hnutiu "open source", ktoreho kredom je zverejnovanie vsetkych zdrojovych kodov programov ako celosvetoveho dusevneho bohatstva. K najhlasnejsim a najvplyvnejsim odporcom tejto filozofie patri firma Microsoft, ktorej predstavitelia varuju, ze "open source strategia vedie k vytvaraniu nestabilnych produktov a k narusaniu priemyselnych standardov", teda k tomu, co je podla inych velmi vystizna charakteristika cinnosti samotneho Microsoftu. Spominany pravny spor otvoril okrem toho este aj iny spor, o nic menej zaujimavy. Poskodena strana, predstavitelia filmoveho priemyslu, sa domahaju zakazu linkovania na stranky, ktore obsahuju sporny text programu. Verdikt sudu moze predstavovat este daleko vacsie zasahovanie do slobody prejavu na internete. Linkovanie, zaclenovanie odkazov na ine stranky, pritom predstavuje jeden z najspecifickejsich znakov a najsilnejsich zbrani internetovych medii a internotevej zurnalistiky. Pravny spor zabavneho priemyslu s prevadzkovatelmi vyhladavacich serverov otvoril este jednu otazku dolezitu pre zachovanie slobody pristupu k informaciam na internete. Studiam sa nepozdavalo, ze vyhladavacie programy spristupnuju pouzivatelom mp3 subory, bez ohladu na to, ci ide o legalne alebo piratske nahravky. V stavke su tu, samozrejme, priame ekonomicke zaujmy, ale obmedzenie vyhladavania na "legalny" material vo vseobecnosti by bolo pre internet dalsou ranou. A to bez ohladu na to, aky obsah dame slovu legalny. Vyhladavacie programy su v sucasnosti najrychlejsou a casto jedinou cestou k informaciam. Mat roztriesteny zdroj informacii bez efektivneho sposobu, ktory v nom umoznuje vyhladavanie, znamena prakticky to iste ako nemat ziadne informacie. Verejne kniznice a pornografia Cenzura na internete vsak moze mat aj ine, opacne podoby. Naco su nam vyhladavace, ak mame jeden "dobry" zdroj informacii -- napriklad on-line encyklopediu integrovanu v operacnom systeme pocitaca? Takyto nepriamy informacny monopol (prevadzkovany monopolnym vyrobcom operacneho systemu) vzbudzuje tiez obavy. Informacne technologie umoznuju aj ovela rafinovanejsie formy cenzury. Vdaka nim mozu internetove media sledovat a analyzovat zaujmy konkretneho citatela, posluchaca, divaka a podla toho upravovat svoju ponuku. Samozrejme preto, aby mu pomohli a ulahcili orientovat sa v dzungli informacii. Toto nie je klasicka cenzura, ktora obmedzuje niektore informacie. Tu sa tieto len "posuvaju" za more cielenych "ziadanych" informacii -- no a co, ze to prakticky znamena to iste? Informacna hlusina a cesty z nej su tak potencialne najnebezpecnejsim posobiskom cenzury. Strategiu adresneho pristupu k prijemcovi zatial najlepsie rozpracovali niektore internetovske obchodne domy, ktore pomocou technik umelej inteligencie cielene upravuju svoju ponuku pre toho-ktoreho zakaznika. Nic vsak nebrani tomu, aby si tento styl osvojili aj media na internete. Tu moze byt asi jedinou obranou informacnej slobody legislativa, ktora by nutila prevadzkovatelov internetovskych portalov navstevnikov na takuto svoju cinnost upozornit. V slobodnom svete sa zatial najvyraznejsie kroky k obmedzeniu slobody prejavu na internete udiali nie na strane dodavatelov informacii, ale na strane ich prijimatelov. V Spojenych statoch americkych budu musiet verejne kniznice a skoly, ktore dostavaju podporu z federalnych telekomunikacnych fondov, podla zakona, ktory nadobudne ucinnost v juli 2002, instalovat filtrujuci softver, ktory zabrani pristupu dospelych k obscennemu vizualnemu materialu. Este vacsie obmedzenia budu platit pre sedemnastrocnych a mladsich pouzivatelov. Kniznice zacali mat problemy vtedy, ked sa zistilo, ze obcas byvaju vsetky terminaly, ktore citatelom umoznuju pristup k internetu, celodenne obsadene citelmi- pornoprehliadacmi. Tych navyse tato cinnost z casu na cas provokovala k, povedzme, na verejnom mieste nestandardnemu spravaniu. Ostatni citatelia i personal kniznic sa citili tymto stavom priamo poskodeni a ti druhi si vymohli aj vysoke financne odskodne. Spominana legislativa ma vsak i vela odporcov. Je tu jednak technicky problem, ako automaticky obscenny material identifikovat. Pornografia je jednym z mala spolahlivych zdrojov ziskov z internetu a tak si tento priemysel lahko najde cesty, akymi obide filtrovaci softver. Navyse, rozhodnutie, ktory material by mal byt blokovany, by malo prisluchat len sudu -- inak by blokada lahko narazila na Prvy dodatok Ustavy Spojenych statov, tym skor, ze podobne obmedzenia sa maju vztahovat i na materialy daleko subtilnejsej povahy -- napriklad na stranky, ktore poskodzuju mensiny atd. Situacia je este skomplikovana osobitnym postavenim verejnych kniznic, ktore predstavuju casto jediny pristup k internetu pre obyvatelov s nizsimi prijmami. To je citlivy problem. Obmedzenie materialov vo verejnych knizniciach by potom znamenalo, ze menej majetni obcania budu mat vlastne obmedzeny pristup k informacnym technologiam. Mozno by sa pre kniznice nasli priechodnejsie a menej kontroverzne riesenia. Obrazovky internetovych prehliadacov sa mozu uviest do povodneho stavu po tom, co ich citatel opusti, vhodny interier by zas zarucil damam z kniznic, aby sa ani nahodou nemuseli na tie "prasaciny" pozriet a pod. Deti a mladistvi Nazdavam sa, ze nema vyznam obmedzovat dospelych v ich politickych, ideologickych, nabozenskych ci sexualnych "uchylkach", pokial do toho nepletu deti a mladez. Tu vidim jedine zmysluplne a legitimne miesto pre cenzuru a vobec obmedzovanie slobody na internete. Tu sa spolocnost nemoze vzdat zodpovednosti. Mimo vsetkych pochybnosti stoji problem priameho zneuzivania deti dospelymi. Tu mame spravidla rozpracovane viac-menej jasne pravidla a je otazne, ci napriklad kuriozna legislativa, ktora ma trestat internetovych prezeracov detskej pornografie, moze "obmedzenim trhu" vyznamne pomoct problem riesit. Komplikovanejsie je to, ked su deti na opacnej strane siete. Nie nahodou patri v zahranici tema volneho pristupu mladistvych k internetu medzi najdiskutovanejsie. Je pokracovanim diskusie o vplyve klasickych medii na formovanie mladeho cloveka, diskusie o technickych moznostiach ako dostat pod kontrolu to, s cim moze prist mladez do styku. Situacie je o to vaznejsia, ze to, k comu sa moze dieta doklikat za niekolko sekund, zdaleka prevysuje vsetko, co dostat v trafike alebo co vypustaju televizne stanice, a my pritom nemame technicke moznosti tomu zabranit. Filtrovaci ci blokovaci softver lahko obidu obe strany, producent i mlady konzument. K tomu sa pripajaju spominane pravne problemy, zvlast v krajine, kde sa obcas stane aj to, ze dieta zazaluje prisnejsich rodicov. Ciastocnym riesenim by bolo obmedzenie pristupu na internet len cez tych poskytovatelov, ktori dodaju rodicom zoznam adries, ktore ich ratolest navstivila, z domu, zo skoly a pod. Tym sa vsak vec, samozrejme, nevyriesi -- len sa cast zodpovednosti prenesie na rodicov, a to nemusi vzdy stacit. Kazda spolocnost si bude musiet tento problem vyriesit sama. A nebude to ani lahke, ani rychle riesenie. Je az zarazajuce, kolko pozornosti a priestoru venovali nase media kauze "sirenia drogovej propagandy" Richardom Mullerom, hoci zrejmym siritelom nebol kriminalizovany spevak, ale ta televizia, ktora v podvecernom case jeho slova odvysielala a tak "ohrozila mladez" -- umelec si mozno len chcel upravit svoju cenu na trhu medialneho priemyslu. A na druhej strane je zvlastne, ako malo priestoru sa venuje rizikam volneho pristupu deti a mladeze k internetu. Na technicku stranku internetizacie skol venujeme velke prostriedky, ale uz skromnejsia je analyza a kriticka diskusia edukacneho prinosu, a hlavne uskali tejto technologie. Mozno to suvisi s temami moralky, ktore sa po novembri rychlo vytratili z nasej spolocnosti a len tazko hladaju cestu spat. Laxny pristup k teme obmedzenia ci kontroly pristupu mladistvych k internetu nie je znak liberalnosti. Svedci skor o tom, ze temy moralky, ochrany slabsich ci menej pripravenych si zatial uzurpuju len svatuskarski moralisti, ktori vdaka svojej intelektualnej vybave z predminuleho storocia nepochopili fenomen internetu. Robit kontrolora ci cenzora na internete je syzifovska praca, ktora by mohla najst dovrsenie len v orwellovskom svete, a tam sa asi dopracovat nechceme. To ale neznamena, ze niekde to vyznam nema. Damas Gruska, autor je informatik