Konkurencia, konkurencia, konkurencia Asi nikoho netreba presviedcat, ze najefektivnejssie a najvykonnejsie funguju tie oblasti ludskej cinnosti, kde posobi zdrava konkurencia v ramci zdraveho trhu. A naopak, ak sutaz absentuje, spravidla ani prisun dodatocnych penazi pre tuto oblast nemusi mat adekvatny efekt na jej vykonnost a toboz efektivitu. Pre zdravost trhu (a konkurencie) nestaci aby na nom posobili aspon dvaja priami ucastnici, hoci i sukromny. Rovnako dolezity je i legislativny ramec, ktory trh usmernuje pozadovanym smerom a silny nestranny nepriami ucastnici trhu (protimonopolny urad, zdravotna, hygienicka, bezpecnostna inspekcia a pod.) Prikladom legislativou vytvoreneho zleho, nezdraveho trhu je nase zdravotnictvo. Tu nepomoze privatizacia a vobec konkurencia, ako ziada insitna pravica. Ak budu nemocnice, obrazne povedane, platene podla toho, kolko urobia klistirov, tak sukromy majitel bude urcite majster v ich ordinovani. Ale zdravsi nebudeme. Podobne konkurencia viacerych predajcov liekov alebo viacerych poistovni vedie k efektivnemu odcerpavaniu financnych prostriedkov z rozpoctu zdravotnictva, ale zhladiska pacienta si konkuruju hlavne v tom, kto je z nich este ako tak schopny poskytovat zakladne sluzby. Su oblasti, pri ktorych dlho pretrvavalo(va) presvedcenie, ze konkurencia v nich vzniknut nemoze. Napriklad miestne telefonne hovory uskutocnovane pomocou pevnych liniek. Kto by zavadzal dalsi drot konkurencneho operatora. To ze takyto prirodzeny (lokalny) monopol nemusi byt az taky prirodzeny vidno z revolucneho telekomunikacneho zakona prijateho pred par rokmi v USA. Ten nuti telefonnych operatorov, a nie len ich, ale i majitela kazdeho ineho drotu (kablove TV rozvody a pod.) na poziadanie poskytnut komukolvek, volnu kapacitu tohoto drotu (za primerany polatok) na prevadzkovanie podobnej alebo i uplne inej sluzby, napriklad internetu, videa na poziadanie atd. Takto vytvarat konkurencne prostredie, demonopolizovat a este k tomu podporovat moderne technologie je rozhodne lepsi napad nez sa stale dohadovat, kolko percent monopolov ma osta v statnych rukach. Vysokoskolske studium patri u nas medzi tie oblasti, kde trh neurobil ani nesmele krocky. A nie ze by sa nedalo, ako nam nahovara insitna lavica. Ovsem ak za ne nepovazujeme navrhy na zavedenie skolneho. Pokial by ostali v navrhovanej podobe, skolne by neznamenalo nic ine, nez zavedenie dalsej novej dane - dane za studium. Ta sice prinesie skolam dodatocne zdroje, ciastocne ich bude nutit i pruznejsie reagovat na zaujem studentov a tych zas viac si studium cenit, no v zasade len pomoze udrziavat neefektivny system fungovania univerzit a ziadnu konkurenciu neprinesie. Toto by sa mohlo zmenit iba pokial by vyska skolneho predstavovala podstatnu cast nakladov na studium. To asi ani nikdo nenavrhuje. Jednak univerzity ani netuzia az po tak velkej financnej samostatnosti a zodpovednosti a jednak by sa to priecilo europskemu chapaniu vzdelania. To sice je povazovane za investiciu, ale v prvom rade investiciu spolocnosti a az potom investiciu jednotlivca. Peknu paralelu k tomuto chapania investovania v Europe a v USA ponuka bezne ockovanie deti. Kym v starom svete je povinne a "zdarma" v novom svete povinnym ani bezplatnym nie je. Tu investuje spolocnost tam (mozu) rodicia. Pripustam ze i Euorpa nie je celkom jednotna v akej miere ma investovat do vzdelania. Extremnym pripadom su severske krajiny, kde stat plne finacuje nie len vysokoslske studium ale i nevyhnutne naklady s nim spojene. Pravica a lavica sa mozu sporit, ci v pripade tychto uspesnych spolocnosti je vysoky HDP, nizka miera kriminality, slusne socialne a zdravotne zabezpecenie a pod., pricinou alebo dosledkom takejto investicie. Finacovanie studia si ale radikalnu reformu ziada. Ked uz nic ine, spomenme si, ako niektore fakulty akoby zazrakom mohli prijat dodatocnych studentov, pokial si tito za studium zaplatia, pardon, zasponzoruju. Inak povedane, fakulty by mali byt finacne motivovane poskytovat kvalitne vzdelanie (co najviac) studentom. Treba teda vytvorit trh so vzdelanim. Na jednej strane skoly, ktoreho ho ponuju a na druhej strane, studenti ktory po nom tuzia. Nazdavam sa, ze jadrom finacnej motivacie by mali byt peniaze, ktore stat, ako hlavny investor, tak ci tak na studium vydava, len kanalom na jeho prisun fakultam by neboli uradnici ale priamo studenti. Skola dostane peniaze priamo na studenta. Mozno to volat skolne, ale jeho podstatnu cast zaplati stat. Teda podobny system financovania aky zaviedla Clintonova administrativa pre skoly nizsieho stupna. Aby takyto trh dobre fungoval, musia na nom posobit este dvaja silny nepriami ucastnici. Organ reprezentujuci verejneho invrestora a akreditacna komisia. Ulohou prveho bude urcit kolko penazi na ktory typ studia bude investovat. Rozne druhy studia su objektivne rozne nakladne. Nestaci vsak konkretnu cenu vypocitat ako (terajsi) podiel rozpoctu fakulty a poctu studujucich. Samotna cena studia sa moze znacne lisit i u dvoch fakult ponukajucich priblizne rovnake studium. Tu by mala pred zavedenim takejto formy financovania vysokych skol predchadzat kratka pripravna faza, pocas ktorej by sa fakulty mohli restrukturalizovat. Tato faza by si mohla vyziadat i jednorazove dodatocne prostriedky na napravu zdedeneho stavu (vysoke fixne naklady, plytvanie energiami a pod.) a takto dopredu neznevyhodnit niektore skoly. Po tejto faze, asi za zaklad ceny daneho studia treba brat cenu u najlacnejsieho poskytovatela, pripadne korigovanu s cenou v porovnatelnom zahranici. Takto urcene skolne dostane fakulta, ktroru si student vyberie. Domnievam sa, ze hociktora fakulta. I sukromna alebo zahranicna (a nie len preto, ze Slovensko je male). Ide predsa o zlepsenie konkurencie. Student si bude musiet priplatit, pokial mu lepsie vzdelanie (podla jeho nazoru) bude za to stat. Nerobim si iluzie, ze uz pri tomto systeme finacovania bude na vysokoskolske studium dost penazi. Ale ich nedostatok sa nebude riesit plosnym (napr. minus 10% skolam) a adresnym (len nepedagogicky pracovnici) kratenim prostriedkov pre vysoke skoly. Skor to budu verdikty, ze na takyto typ vzdelania mozeme poskytnut len takuto vysku prostriedkov alebo len pre obmedzeny pocet studentov. Na druhej strane, takymto mechanizmom by sa mohla u nas znovu zaviest i nejaka forma pozitivnej diskriminacie pre mladych ludi, pochadzajucich z prostredia, v ktorom vzdelanie nepatri medzi najvyssie hodnoty. Ale absolutne sa nebude priamo zasahovat do vnutorneho hospodarenia univerzit. Uloha akreditacnej komisie, ako druheho nepriameho ucastnika trhu so vzdelanim, bude zarucit, ze to co student dostane, je sktocne kvalitne vzdelanie, podla moznosti v porovnani so zahranicim (tu nebude stacit kadrovanie pedagogov). Komisia by takto mohla i vniest viac svetla do sutaze medzi jednotlivymi fakultami. Tie iste v boji o studenta vytiahnu vsetky zbrane, kvalitu pedagogov, vybavenost laboratorii, pocet knih, ktore rocne kupuju, statistiku uplatnenia a finacneho ohodnotenia jej absolventov a podobne. Konkurencia medzi studentami tiez nie je silna stranka nasho vysokoskolskeho systemu. Okrem konkurencie pred samotnym zaciatkom studia, (takto i o udelenie verejneho stipendia) by si mali konkurovat i pocas neho. Stipendium by nemuselo byt vzdy udelovane hned na cele studium. Konkurencii by i mohlo pomoct keby univerzity kazdy rok zverejnili zoznam absolventov podla uspesnosti v studiu. Potencionalny zamestnavatel by mal lepsiu predstavu, kto pred nim stoji. Predpokladam, ze i v buducnosti budu u nas prevladat nesukromne vysoke skoly. Hlavne v ich pripade by sa mohla legislativne zvysit konkurencia medzi ich prijmanymi pedagogmi. Hoci konkurzy su otvorene vsetkym, samotne vyberove komisie su vytvarane na lokalnej a nie na celostatnej urovni. Toto neodpoveda proklamovanemu celostatnemu (alebo aspon celonarodnemu) kulturnemu a verejnemu vyznamu univerzit, skor to len vyhovovuje miestnym zaujmovym skupinam. Zaviest konkurencne prostredie do oblasti socialneho zabezpecenia studia je asi vobec najjednoduchsie. Napriklad, na prvy pohlad zarazi neefektivnost fungovania internatov - ciernymi noclaznikmi pocnuc a neuveritelnou nehospodarnostou ich prevadzky konciac. Poviete si, co za tych par sto korun za postel, ktore studenti platia, mozu cakat. Lenze ona postel nestoji par sto korun. K nim treba este pripocitat statne dotacia pre internat a spolu sa to vysplha na peknu sumicku. Na taku, za aku si mozno prenajat postel na private. Myslim si, ze ani lavicovemu ministrovi by sa nemalo priecit miesto internatom, davat tieto dotacie priamo studentom, napriklad podla podobnych kriterii, s akymi sa teraz prideluju internaty. Nech si posluchaci potom zvolia formu ubytovania, ktora im bude vyhovovat a nech sa internaty posnazia v takto vzniknutej konkurencii obstat. Mozno namietat, ze takyto system finacovanie vysokoskolskeho studia sa da lahko zneuzivat. Da sa. Preto rad mechanizmov, ktore to budu obmedzovat, no i tak to celkom nevylucia. Ale urcite to bude lepsie, nez v systeme terajsom. Ved aj tak nam nic ine neostane nez reformu urobit, ak chceme mat moderne vysoke skolstvo, popskytujuce lepsie vzdelanie pre viac studentov a nie len vecne bedakajuce socialne zaopatrovne ci vzdialene ostrovy akademickej slobody.