Pridlhy zakon

Keby sa mala vytknut navrhovanemu novemu vysokoskolskemu zakonu len 
jedna jedina chyba, tak by to bol jeho rozsah.

Zda sa , ze sme nepoucitelni. Opat sa vycerpavame dopredu stratenym 
zapasom o "dokonale pravidla", ktore by mali pokryt kazdu situaciu, riesit 
kazdy problem. Nie len ze sa nam to nikdy nemoze podarit, ale prinasa to 
hned dve nebezpecenstva. V husti paragrafov sa lahko strati "duch" zakona 
a naviac, podrobny predpis zbavuje jednotlivca osobnej zodpovednosti. Ved 
kolko krat sa stalo, ze nejaka kauza, vzbudzujuca vseobecne poburenie, 
vyustila v konstatovanie, ze litera zakona porusena nebola. A jednotlivci, 
ktori postupovali proti elementarnym principom "zdraveho sedliackeho 
rozumu" sa zodpovednosti  vyhli.

Navrhovany vysokoskolsky zakon je presne predpis takehoto druhu.
Zbytocne riesi detaily vnutorneho zivota vysokych skol, ktore skutocne 
nemusia vyhovovat kazdej z nich.  A tak necudo uz i pocas jeho pripravy 
vzislo z akademickej obce velke mnozstvo pripomienok. Korunu 
legislativnemu procesu nasadili este poslanci s viac ako dvomi stovkami 
pozmenujucich navrhov. Chybu urobilo hned na zaciatku ministerstvo, ze 
nezacalo celu vysokoskolsku reformu s postulovanim niekolko malo 
principov tvorby efektivneho trhu so vzdelanim: 1. vysoke skoly  poskytuju  
vysokoskolskeho vzdelanie za uplatu, 2. nad zakladnym standardom jeho 
kvality bdie akreditacna komisia, 3. dodatocne kvalitativne parametre 
vysokej skoly (pomer kvality vyucby a jeho ceny) su ponechane na 
hodnotenie trhu so vzdelanim.  Zakon mal ale nechat na samotne skoly aby 
si vytvorili pre seba najvhodnejsi sposob vnutornej organizacie tak, aby na 
takomto trhu co najlepsie uspeli. Jedina skutocne politicka otazka znie kto a 
ako bude poplatok za vysokoskolske studium platit. V akom rozsahu nan 
bude spolocnost prispievat a  akymi mechanizmami. Oba extremy, 
"vsetkym vsetko" ci "nikomu nic" zrejme vedu do toho isteho pekla. Debata 
by  sa skor viedla o naplnani principu "vsetci usilovny studenti by mali mat 
moznost studovat na cenovo primeranych skolach bezplatne". Politicke 
pozicie a ekonomicke moznosti statu by davali odpovede na vymedzenie 
subtilnych pojmov "usilovni studenti" a  "cenovo primerana skola". Ale tieto 
odpovede uz nemusel riesit samotny vysokoskolsky zakon. 

Za svoje chyby minister teraz plati. Hoci svoj dlhy a podrobny zakon 
napokon dostal do parlamentu, i ked s niekolko rocnym meskanim, uz teraz 
je iste, ze i v pripade jeho schvalenia ziadnu vysokoskolsku reformu 
neostaruje: nevytvara  fungujuci trh so vzdelanim, nezabezpecuje jeho 
ucinnu kontrolu ani nestanovuje efektivny prisun verejnych prostriedkov na 
takyto trh.   

Damas Gruska