Nemusime si pomahat Tomu, kto pravidelne sleduje ceske media, sotva unikne, ze prakticky neuplynie tyzden aby sa z nich nedozvedel o nejakom pripade profesionalneho pochybenia lekara, ci zdravotnej sestry. Dozvie sa nie len o tragickych nasledkoch, ale hlavne o zacatom policajnom vysetrovani, vynesenom rozsudku ci o sporoch okolo vysky odskodneho. U nas je takychto sprav pomenej, ale len nevyliecitelneho Hejslovaka to moze naplnat pychou. Bol by to zazrak, keby v zdravotnictve, ktore je na tom snad po vsetkych strankach horsie, nedochadzalo k pochybeniam. Len o ich potrestani, postaveni vinnikov pred sud, ako dolezitemu prevencnemu faktoru, sa dozvedame u nas akosi pomenej. Ano, v Cechach ma justicia inu razanciu, ale tu je vsak vacsi problem asi inde. Na to, aby mohlo byt vznesene obvinenie, treba dokazy a tie mozu poskytnut len kolegovia zdravotnici. A ti si zvyknu pomahat. A nie su jedini. Takato bizarna a v konecnom dosledku kontraproduktivna solidarita ma svoje podoby v kazdej vrstve spolocnosti. "Kolegialita" raz vyplava na povrch pri nehodach opitych policajtov, inokedy pri hlasovani o strate imunity v parlamente. Je to svojske postkomunisticko-bizantske chapanie prava ako vysady. Nedavno vzrusil verejnost pripad dekana sebavedomej fakulty najvacsej slovenskej univerzity, ktory, po tom, ako sa niektori studenti odvolali, vyrazne prehodnotil vysledky ich pisomnej skusky z matematiky (bezmala na dvojnasobok), a pridal im tolko bodov, ze sa tesne dostali medzi prijatych uchadzacov. Aj ked nebudeme hladat ziadne postranne dovody jeho pocinania, dekan evidentne nesplnil jednu zo svojich zakladnych povinnosti. Nezabezpecil objektivne prijimacie konanie. Po tom, co sa dokonca podla jeho vlastneho nazoru nasli na vzorke testov podstatne "nedostatky" v ich hodnoteni, mal v zaujme objektivnosti nechat znovu a s maximalnou doslednostou a jednotnostou prekontrolovat pisomne prace vsetkych uchadzacov. Dekan predsa nie je pomocny referentik na nejakom zapadlom bezvyznamnom urade, od ktoreho tazko cakat samostatne konanie. Ma vzdelanie i pravomoci. A nerobme si ale iluzie, dekana, ktoreho sameho od seba netrkne ako postupovat, ziaden vysokoskolsky zakon ani vnutorny predpis nenapravi. Jedinou poistkou proti takymto excesom moze byt fungujuca samosprava. A prave vo vsetkych jej stupnoch prevladlo pochopenie pre kolegu. Najhorsou spravou (a nie len pre samotnu fakultu) z celeho pripadu bolo hlasovanie tamojsieho akademickeho senatu -- za odvolanie dekana sa nevyslovil ani jeden jeho pritomny clen. Akademicka obec sa tak nemoze vyhovarat na nikoho. S neporiadkom, neodbornostou ci korupciou si kazde spolocenstvo, ci profesne zdruzenie, musi v prvom rade (chciet) pomoct samo. Ziadna zazracny predpis ci zakon nam nepomoze. Damas Gruska