Vyladeny vesmir Kralovsky astronom a profesor v Cambridgi, Martin Rees, v sucasnosti oslovuje nasich citatelov hned dvomi titulmi: "Nas neobycejny vesmir" a pokracovanim z edicie Majstri vied, Iba sest cisel (Just six numbers, 1999) s podtitulom Skryte sily formujuce podobu vesmiru. Kazda dobra vedecka teoria sa musi dat potvrdit faktami a musi sa dat i vyvratit prichodom novych pozorovani. Pri ziskavani faktov maju astronomovia proti inym odborom jednu velku vyhodu - casto mozu (doslovne) vidiet minulost ako obraz stavu veci, ktory k nam doputoval po miliardach rokov. Na druhej strane pozornost upriamuju do takych extremnych situacii (pociatky vesmiru), pri ktorych nemusia platit ziadne teraz pozorovatelne zakonitosti. Reesova kniha je o "cislach", ktore "vyladuju" podobu nasho ale i moznych inych vesmirov, ktore navzdy prepojili mikrokozmos s makrokozmom. Existuju medzi nimi spojitosti ale zatial nedokazeme predpovedat hodnotu ktorehokolvek z nich na zaklade ostatnych hodnot Prva, cislo N, vyjadruje pomer intenzity elektrickych sil s intenzitou gravitacnej sily. Je kolosalnych rozmerov (jednotka nasledovana 36 nulami) a dosledkov (keby bolo len o par nul kratsie, nevznikla by nie len Reesova kniha ale ani vesmir v podobe a veku ako ho pozname. Cislo epsilon, jadrova ucinnost, ktoreho hodnota naopak dosahuje ludskejsie rozmery - 0,007 ale s Jamesom Bondom nema nic spolocne. Vyjadruje pevnost vazby atomovych jadier a sposob akym vznikli vsetky atomy na Zemi. Opat, ak by bola jeho hodnota 0,004 alebo 0,008 nemohli by sme existovat. Pri mensej hodnote by sme mali nudny vesmir pozostavajuci len z vodika pri vacsej by zas mimo ine nevznikla voda. Kozmicke cislo omega je mierou mnozstva materialu (galaxie, rozptyleny plyn, "tmava latka") v nasom vesmire. Hovori o pomere energie rozpinania a gravitacie, od jej hodnoty zavisi, ci raz rozpinanie vesmiru naberie spatny chod. Jej hodnota je podla sucasnych poznatkov najmenej 0,3 a asi musela byt velmi blizko jednej v skorych erach vesmiru. V case jedna sekunda po "velkom tresku" (nazov zaviedol v 50. rokoch cambridgesky profesor Fred Hoyle, ako vysmesne oznacenie teorie, v ktoru neveril) sa hodnota omegy nesmela lisit od jednej o viac nez jednu miliontinu miliardy. Rozpinanie vesmiru vsak kontroluje aj dlho netusena nova sila - antigravitacia. Hodnota lambdy bola zmerana az roku 1998 - jej ucinky sa rozpoznatelne zacnu uplatnovat az pri mierkach v rade miliard svetelnych rokov, ale pri coraz "redsom" vesmire zacne dominovat nad gravitaciou a ostatnymi silami. Rychlost s akou sa vesmir rozpina klucovo zavisi od hodnoty lambda - podla najnovsich poznatkov sa rozpinanie vesmiru dokonca zrychluje. Kosmologicku konstantu lambda povodne zaviedol Albert Einstein ako protivahu gravitacie, ktora mala zarucit existenciu statickeho vesmiru. Tri roky pred smrtou ju vsak vraj povazoval za svoj najvacsi omyl. Cislo Q vyjadruje pomer gravitacnej vazbovej energie k energii pokojovej hmotnosti. Jeho hodnota je priblizne 1/100 000. Keby bola mensia vesmir by bol bez struktury, v opacnom pripade zas bez slnk ale zato plny ciernych dier. Poslednym a trochu problematickym "Reesovym" cislom je trojka ako pocet dimenzii "nasho" priestoru. Predstavit tychto sest cisiel nie je jednoduche. Vyzaduje si to obsirnu a narocnu pripravu. Na kratkom priestore "vzletne" pisaneho textu sa citatel lahko strati v spleti argumentov a cisel s desiatkami nul pred ci za desatinnou ciarkou (a oceni aspon obcasne hmatatelnejsie mierky: "kontinenty sa posuvaju po zemeguli priblizne tak rychlo ako nam rastu nechty"). Edicia Majsti vedy ma velke ambicie. Suhlasit vsak mozno len s druhou castou jej motta: "Knihy su dostatocne dlhe na to, aby do hlbky vysvetlili podstatne myslienky a uspokojili inteligentneho citatela. Su zaroven dostatocne kratke pre tych, co radi citaju v mestskej doprave", a aj skoky a nejasnosti vo vyklade pripisuju MHD, dodajme. Damas Gruska Martin Rees, Iba sest cisel, Kaligram, 2002, 205 stran, 250 Sk