Sprava o Slovensku Suhrnna sprava Institutu pre verejne otazky, Slovensko 2002, podava komplexny obraz o stave slovenskej spolocnosti v uplynulom roku. Aby sa naplnilo jej poslanie, aby neostala zastrcena v policke vedla statistickej rocenky, aby kultivovala spolocensku a politicku diskusiu zasluzia si reflexiu nie len jednotlive kapitoly, ale i celkova priprava a koncepcia spravy, to co je v nej obsiahnute explicitne ale aj implicitne. Autorom kapitoly Skolstvo (s vynimkou casti o doktorandoch, ktoru napisali dvaja doktorandi a prekvapivo zaradenej casti o Zdruzeni Orava, z pera jeho vykonnej riaditelky) je univerzitny profesor a minister skolstva z rokov 90--92 J. Pisut. Obsahuje zakladne statisticke udaje o slovenskom skolstve, pocet skol jednotlivych typov, pocty ziakov na nich studujucich, co spolu s demografickymi udajmi dava predstavu nie len o hrubych vykonoch nasej vzdelavacej sustavy v sucasnosti ale i obraz o tom, pred akymi ulohami bude stat o niekolko rokov. Skoda, ze niektore udaje nemal autor k dispozicii z primarnych zdrojov a tak musel vystacit zo zdrojmi sekundarnymi ci s udajmi z dennika notoricky znameho nespolahlivostou svojich informacii. Tam kde chybaju akekolvek data uvadza autor zrejme len svoje dojmy: "Pocet slovenskych doktorandov v zahranici, najma v USA, nie je znamy, ale v niektorych prirodovednych odboroch a v informatike bude znacne vysoky. Rovnako je to aj v pripade tzv. postdoktorandov." Ostava na citatelovu fantaziu, ci si ma pod touto vagnou formulaciou predstavi pat, desat, alebo sto informatikov odchadzajucich rocne za dalsim vzdelanim. Ale aj komentare presnych udajov su niekedy problematicke. Tazko sa napriklad jednoznacne stotoznit s autorovym nazorom ze "Sympatickym javom stredoskolskeho vzdelavania je rastuci pocet studujucich popri zamestnani", ked si uvedomime, ze v pripade maturantov sa za ich vysvedcenim skryva maximalne jedna navsteva (spravidla sukromneho a plateneho) gymnazia do tyzdna. Naopak, tento jav by si zasluzil hlbsiu analyzu pricin, ktora by brala do uvahu skutocnu kvalitu ziskaneho vzdelania, dovody jeho popularity atd. Inde ide autor svojimi uvahami zrejme nad ramec spravy: "Zrejme bude uzitocne sa zamysliet nad tym, z ktorych krajin mozno na Slovensko prilakat schopnych studentov." Velky priestor v kapitole skolstvo je venovany novoprijatej legislative. Najdeme tu podrobny popis toho, co priniesol dlho ocakavany vysokoskolsky zakon i diskusiu, ktora formovala niektore jeho ustanovenia. Menej priestoru sa uz uslo tomu, ako sa zakon uvadza do praxe. Pritom prave nezosuladenie viacerych reformnych krokov viedlo mimo ine k tomu, ze do financne horsej pozicie sa dostali kvalitnejsie univerzity, ministerstvo meska so zoznamom studijnych odborov a zo spravy "vypadli" aj ine, pre ministerstvo skolstva nelichotive skutocnosti. Rok 2002 priniesol aj vacsi ekonomicky tlak na univerzity a bolo zaujimave vediet, ako sa s tym univerzity zacali ci budu vyrovnavat, zvlast ked zakon zachoval nestastny princip "lokalnej" akademickej samospravy, pri ktorej vyber uchadzacov o pracovne miesta a funkcie sa robi v ramci lokalnej a nie sirsej akademickej obce. Rovnako sa ukazuje i problematickym personalne obsadzovanie spravnych rad ludmi, ktori zrejme nebudu mat cas, odbornost ani motivaciu zodpovedne plnit ulohy, ktore su na tento organ kladene. O tomto vsetkom sa v sprave ale nedocitame. Spomedzi viacerych skolskych "skandalov" ktore sa udiali alebo mali dohru roku 2002 je uvedena "prijimackova" kauza dekana Fakulty manazmentu UK, J. Komornika, ktora je vsak prezentovana nepresne a ani nie su analyzovane vsetky moznosti, ktore poskytuje platna legislativa na jej riesenie. Zaverecna cast kapitoly sa venuje hodnotenie programoveho vyhlasenia vlady ale hodnotiacich prvkov obsahuje pomenej. Autor sice spravne konstatuje, ze sa vlada vyhyba konkretnym slubom, ktorych plnenie by sa dalo overit ale uplne chyba hlbsie kriticke zhodnotenie vladnych cielov, ich zmysluplnost, realnost a pod. Na jednej strane ocenuje zaujem vlady o mobilitu studentov aj ucitelov, ale nevadi mu absencia mechanizmov na jej vynucovanie. Zato sprava uvadza dlhe citacie z programoveho vyhlasenia, vratane jeho propagandistickeho balastu. Dokonca sa v nej docitame: "Vlada sa zaviazala vytvorit univerzitu v Komarne. To je celkom rozumny umysel, najma s prihliadnutim k tomu, ze nedavno vzniklo viacero malych regionalnych univerzit." Nuz obhajovat tuto poziadavku jedneho z koalicnych partnerov existenciou tolko kritizovanych regionalnych univerzit (predtym sa im hovorilo meciarove,) ktore odcerpali znacne mnozstvo prostriedkov z podvyziveneho skolskeho rozpoctu je samo o sebe problematicke. Nehladiac na to, ze vznik takejto univerzity nie je podmieneny ekonomickou uvahou ci a za kolko su pozadovany typ vzdelania schopne poskytnut uz existujuce univerzity. Zaver kapitoly jej autor specatil svojim zlym proroctvom: "Je velmi pravdepodobne, ze aj vlada, ktora vznikla v septembri 2002, bude deklarovat skolstvo ako svoju prioritu." Kapitola Veda, technika, vyskum a vyvoj (I. Kraus, vysokoskolsky profesor, ktory sa mimo ine podielal na tvorbe prislusnej legislativy) obsahuje zakladne financne ukazovatele a legislativne prostredie, v ktorom s ocitla slovenska veda a technika. Pri jej popise a hodnoteni vsak prilis dominuje optika vysokoskolskeho vyskumu a "integracneho procesu medzi SAV a vysokymi skolami". Velku pozornost autor venuje statnym programom vyskumu a vyvoja na roky 2002 -- 2005 (bez kritickeho hodnotenia ich zmysluplnosti) a vzniku Agentura pre vedu a techniku. Skoda, ze sa uz nedocitame o prvych skusenostiach s jej cinnostou hoci projekty zacala financovat od septembra 2002. Iste by bolo zaujimave dozvediet sa, nie len aky mala rozpocet ale i to, ako sa dari jej rozbeh. Vytvorit agenturu na zelenej luke, navyse z velmi sirokym zameranim nie je jednoduche. Vyzaduje si to dobry tim internych a hlavne externych spolupracovnikov. Na ich kvalite bude zavisiet, ci splni svoje poslanie, i ked dobru volu jej vedeniu nemozno upriet a treba ocenit, ze sa podujalo dokonca na istu "nadpracu" (napr. spristupnuje hodnotenia aplikantom). Na zaver kapitoly je spomenute programove vyhlasenie ale tu nie je o com pisat. V otazke vedy a vyskumu je mimoriadne strucne, obmedzuje sa na podporu statnym programom vyskumu a vyvoja a podpore Agentury pre vedu techniku. O inych grantovych agenturach ani o SAV v nom nie je ani zmienky, co sa vsak v sprave nedocitame. Rovnako ako to, ze by sa vlada zaviazala postupne opustit institucionalne financovanie vedeckeho vyskumu ci prislubila konkretny objem prostriedkov venovanych pre tuto oblast. Napriek uvedenym vyhradam sa vsak da povedat, ze z oboch spominanych kapitol sa dozvieme to najpodstatnejsie, co sa v skolstve a vede udialo za uplynuly rok. Medzisektor Aj ostatne kapitoly by si zasluzili kriticke zhodnotenie ale to, co i neodbornemu citatelovi pri ich prelistovani udrie do oci, su autori jednotlivych casti. Najdeme medzi nimi dvoch ministrov, statneho tajomnika, poradcov ministrov, splnomocnencov a pod. V tlaci tento fakt komentoval jeden z editorov Miroslav Kollar tymito slovami: "Mozem vas ubezpecit, ze vsetci z tychto ludi odovzdali verzie svojich textov este predtym, ako nastupili do statnych sluzieb". Tazko je uspokojit sa s tymto vysvetlenim. Nejde ani tak o to, ze takto sa do spravy nedostala posledna stvrtina roku, ktora viac nez predvolebne sluby naznacuje dalsi vyvoj krajiny. Divoka legislativna aktivita, realizovana dokonca opat "malcharkovskymi" "ajeto" navrhmi, ktora meni i zakony prijimane len pred par mesiacmi a ktoru tazko nazvat inak ako (po)volebnym podvodom, "pravicovy" minister Miklos zvysuje danove zatazenie, opat zacina volebne obdobie "restriktivnym balickom", ktory viac skrti obcana nez stat atd. Vacsim problem spociva v tom, ze na tvorbe spravy sa podielali ludia priamo angazovani v politike, (a je pritom jedno, ci na strane koalicnej alebo opozicnej). Toto ich posobenie je v suvislosti so spravou zrejmym konfliktom zaujmov a dopredu automaticky znizuje kredit ich prace. Neda sa nic robit, editori by sa mali vzdat "tradicnych a osvedcenych" autorov pokial stratili svoju nezavislost. To iste samozrejme plati i o lektoroch. Napriklad spominane kapitoly o skolstve a vede lektoroval vysoky statny uradnik -- skolsky inspektor V. Rosa. Opat nic proti jeho odbornosti, ale jeho funkcia ho diskvalifikuje z lektorovania nezavislej spravy, ktora sa dotyka cinnosti statu, dokonca i priamo jeho vlastnej. Inym sposobom kuriozny je vyber lektora pre kapitolu Transparentnost a korupcia: J. Stern dlhe roky posobil vo vedeni Ekonomickej univerzity, ktora prave v otazke korupcie nema vo verejnosti najlepsie meno. Dokonca sa verejne podujal "vysvetlovat" nizkymi platmi spravanie kolegov, ktori si velmi diskutabilne privyrabaju pripravou na prijimacky na univerzitu, na ktorej sami posobia. Ani posledna sprava o Slovensku sa tak nevyhla nesvarom nasho tretieho sektora, ktory je znami nejasnymi, ak vobec nejakymi hranicami medzi mimovladnymi, politickymi ci dokonca vladnymi strukturami, ktory nezriedka predstavuje netransparentnu zmes roznych ekonomickych, politickych a osobnych zaujmov. A to treba uznat, ze IVO patri i v tomto smere k tomu lepsiemu, co tento segment mimovladneho sektoru ponuka. Sama kapitola Mimovladne organizacie a dobrovolnictvo, (autor P. Demes, riaditel German Marshall Fund pre strednu a vychodnu Europu) je velmi zaujimave citanie. Dozvieme sa z nej mimo ine o ake peniaze ide v tretom sektore - a to zrejme sprava nemoze zachytit vsetky prostriedky. Treti sektor podlieha minimalnej verejnej kontrole, zvlast v tych pripadoch, ked sa na jeho financovani nepodielaju slovenski danovi poplatnici. Ale nie ze by prave tych to nemalo trapit. Na Slovensku mame tisice klasickych mimovladnych organizacii, v ktorych pracuju nadsenci pre dobru vec, za ziadnu alebo nanajvys standardnu odmenu ale i nemalo organizacii "vychodneho" typu. Ich aktivita sa moze zdat ohromna pokial si neuvedomime, ze sa jedna v podstate o samostatne nezivotaschopne sklenikove rastliny: celkom sa im dari, pokial poriadne kurime, hnojime a svietime ale okamzite vadnu, len co sa pozastavi prijem energie. Pre niektore by bol prihodnejsi nazov zlata bana (ked naklady na vlastnu reziu predstavuju najpodstatnejsiu cast rozpoctu) ci vyrobna karier. Greenhorni divokeho vychodu Mimovladny sektor otvara siroky priestor pre vlastnu iniciativu a kreativitu. Napriklad staci mat jazykove vybavenie, zrucnost v pisani ziadosti o granty a nie je problem zalozit si "spolocnost" ci "institut" a pod ho produkovat analyzy ci koncepcie. Pre mladeho cloveka s cerstvym, akym takym diplomom vo vrecku, je to podstatne lahsia cesta nez kultivovat svoje intelektualne schopnosti napriklad na akademickej pode, prve roky kariery stravit prerabanim a pilovanim svojich prac tak, aby uspokojili recenzentov medzinarodnych vedeckych a odbornych casopisov ci uspokojili programove vybory konferencii - teda zapasit s narocnou "spatnou vazbou" bez ktorej sa ale rast neda, ci roky pracovat (na sebe) v "klasickom" sektore. O co prijemnejsie pristresie poskytuje vlastny Institut, tym skor, ak k tomu patri plat, o ktorom by sa mohlo snivat aj univerzitnemu profesorovi. A ak ma mlady "analytik" navyse dobre kontakty s mediami, ostatne v nich zacinaju prim hrat jemu podobni, cestu ku oslnivej kariere ma otvorenu. P. Demes naznacuje i problemy, ktore vyvolava ocakavane vysychanie stedrych zdrojov financii pre cast tretieho sektora. Tieto suchoty mozu mat pre nasu spolocnost pozitivne ale i negativne dosledky. Na jednej strane vstup do Europskej unie prinesie bohate zdroje na financovanie roznych projektov, pokial ich budeme vediet sformulovat a nalezite o ich podporu zaziadat. Ak nie, lahko sa nam moze stat, ze ostaneme cistymi platcami, a cast moznosti, ktore nam unia otvori, ostane nevyuzita. Aby sa tak nestalo, budeme potrebovat vela ludi zbehlych v "projektovej administrative" a tych moze treti sektor poskytnut. Uz menej moze byt stastny prienik ludi z tretieho sektora do statnej spravy na posty, pre ktore im chyba primerana priprava. Beblavizacia Tento jav mozno nazvat "beblavizaciou" slovenskej spolocnosti, ako to uz byva u nas zvykom, podla jedneho z jeho nositelov. Novinar, ing. M. Beblavy (25) je zhodou okolnosti i autorom jednej z kapitol Slovenska 2002, venovanej Menovemu vyvoju (mimochodom, i na zaklade jej obsahu sa da uspesne pochybovat, ci ma ako samostatna kapitola v sprave miesto, zvlast ked si uvedomime, ze celemu skolstvu -- od materskeho po postgradualne je venovana taktiez jedna kapitola). S jeho menom sme sa mohli stretavat ale aj v inych, i tych najnecakanejsich suvislostiach. Jeho zaber je mimoriadne siroky: raz je odbornik pre makroekonomiku, inokedy na medialnu analyzu, tu na skolstvo a vzdelavaciu politiku, tu na statnu spravu. Chvilu je redaktor, chvilu poradca, chvilu kope za taky, chvilu za onaky vzletne nazvany "Institut", inokedy zas prekvapi jeho meno medzi menami znamych akademikov uvedenymi pod nejakym vyhlasenim. No a samozrejme, vsetkym tymto aktivitam sa dostalo patricnej medializacie. K takemuto uspechu treba okrem zakladnej intelektualnej vybavy, neotrasitelneho sebavedomia a mimoriadneho nadania pre sebaprezentaciu i dobre styky s mediami (pre zaujimavost, v sikovne zostavenej Spravnej rade Institutu pre dobre spravovanu spolocnost, jedneho z poslednych Beblaveho posobisk, je okrem neho a dalsich vysokych statnych uradnikov i sefredaktor vplyvneho celostatneho dennika). Ved velka cast zivota spolocnosti prebieha vo virtualnom svete vytvaranom mediami. Staci priratat ich bulvarizaciu, "deprofesionalizaciu" a neodbornost ich tvorcov, je jasne, ako lahko sa da utvorit obraz virtualneho uspechu (ci neuspechu). Ak s k medializacii prida vplyvni politicky protektor, cesta k najvyssim miestam je otvorena. Zatial asi najvacsi medialny priestor dostal M. Beblavy ako menezer auditu statnej spravy, ktory prebiehal pod kuratelou I. Miklosa. Bol to ambiciozny projekt, ktory mal viest k zasadnej zmene sposobu financovania statnych institucii a k miliardovym usporam (projekt ale spolufinancovali INEKO, UNDP, Phare a Know-How Fund). Napriek sebaistej Beblaveho prezentacii jeho prakticke vysledky az take oslnive nie su. K zasadnej zmene financovania vacsiny dotknutych institucii nedoslo, z navrhovanej redukcie ich poctu ostalo len torzo a podobne. S trochou fantazie by sa dalo vyhovarat na vtedajsiu nepriaznivu koalicnu klimu ale zavery auditu sa nepreniesli ani do posledneho navrhu statneho rozpoctu. I. Miklos, tentokrat v roli ministra financii, kratkostou casu na jeho pripravu argumentuje, preco statny rozpocet nie je restriktivnejsi k vydavkom statu. O com teda bola cela hra na ("uspesny") audit? Mozno vsak onen audit az taky uspesny nebol. Ono je to predsa len tazka uloha, na riesenie ktorej univerzalne ucebnicove poucky nestacia. Chce to mat i dobry "vhlad" do problemu, ktory tazko ziskat bez dlhsej odbornej "insiderskej" skusenosti a jeho riesenie vyzaduje znacnu davku politickej obratnosti. Jednorozmerny makroekonomicky pohlad je ostatne vaznym defektom i v Miklosovej politickej vybave. Nic menej, pred par mesiacmi sa stal Beblavy statnym tajomnikom. Tentokrat sa bude venovat praci a socialnym veciam (cas ukaze ako dlho, medzitym sa prezentuje ako expert na otazky europskej integracie). Post obsadil ako typicky politicky nominant (SDKU) s minimalnou skusenostou v odbore ci exekutive. Mimochodom, jednym z prvych krokov "setriacej" vlady bol navrh na vyrazne zvysenie platov statnych tajomnikov, samozrejme bez vyrazneho znizenia ich poctu. Treba uznat, ze pan statny tajomnik Beblavy "politicke" ostrohy zacal ziskavat rychlo: este pred par mesiacmi ako analytik isteho institutu v suvislosti s obmedzenim maximalneho tyzdenneho pracovneho casu na 58 hodin sebaisto a odborne argumentoval, ze "je to optimalna dlzka, ktora by sa ani v buducnosti nemusela menit". Teraz rovnako sebaisto obhajuje zmenu tohto ustanovenia. Beblaveho nominacia ma sirsiu vypovedanu hodnotu. Tento rezort stoji pred vobec najzavaznejsou reformou (vyjadrene miliardami, ktore su v hre) s najvacsim a najdlhodobejsim dopadom na kazdeho obcana. Napriek tomu najsilnejsia strana do jeho cela menovala predsedu inej strany, co ju ale sotva zbavi politickej zodpovednosti za reformu. A tak je M. Beblavy jediny "jej" clovek vo vedeni uradu. To nevyzera na dobre znamenie. Iste, reforme dochodkoveho systemu sa nevyhneme pokial by sa vyrazne neznizila nezamestnanost ci nezvysila produktivita prace alebo pocet pristahovalcov. Robit ju teraz na Slovensku vsak chce dobrodruzne povahy. Setrit si na dochodok zatial vyzera na ekonomicke perpetum mobile, loteriu ci ekonomicku vlastizradu: z primerneho platu nieco vyse 300Euro si mame zacat setrit na dochodok primerany zivotnym nakladom EU a to pri nasej podnikatelskej kulture a vymahatelnosti prava (skrachovany financny ustav tuneloval este aj spravca dosadeny Narodnou bankou); z podkapitalizovaneho Slovenska ideme investovat do zahranicia, co navyse tiez nemusi byt az tak spolahlive. Aspon ze nepopularne rozhodnutie o zvyseni dochodkoveho veku urobia takto sami dochodcovia. Len aby si odchod do dochodku mohli raz dovolit. Tu sa uz mediam tazko podari vyfabrikovat uspech reformy, co ako by boli naklonene reformatorom. Beblavizacia ako fenomen neznamena samotny vstup mladych ludi do politiky - ide skor o to, s akymi skusenostami, pripravou a mandatom do nej vstupuju. Pozitivnym (a opacnym) prikladom moze byt mlady minister D. Lipsic (zhodou okolnosti spoluautor kapitoly venovanej justicii), ktory studoval mimo ine na spickovej zahranicnej univerzite, neprofiloval sa ako odbornik "na vsetko" ale ostal verny pravu. Nakoniec mu niekolko rokov prace v exekutive a realny politicky mandat priniesli vysoky vladny post. Samotny Beblavy je len vrchol ladovca, len jeden exemplar nasho narodneho specifika. Na vysoke posty caka zastup mladych ludi, narychlo vyprodukovanych tretim sektorom a mediami. Z televiznych obrazoviek rozdavaju mudrosti, ktore prednedavnom citali vo svojich ucebniciach, a povzbudeny tymto "uspechom" chcu coraz viac. Su zvyknuti na rychlu karieru, ked kazdy post nie je prilezitost cosi urobit ale len kratkou prestupnou stanicou, aby sa mohli odrazit inam, "vyssie", so vsetkymi dosledkami na kvalitu toho, ako tento post zastavaju. Najneprijemnejsie dosledky to ma vtedy, ked sa chcu mladi muzi ci zeny skor rychlo zapojit to cyklu "novinar/analytik - hovorca/poradca - politik/diplomat" nez robit kvalitne analyzy ci novinarcinu. I to je odvratena strana "medialnej spolocnosti". Ich vstup do politiky ci ovladnutie medii hovori o odbornej neistote niektorych sefredaktorov a politikov. Maju doplnit to, co ich krstnym otcom chyba. Beblavizacia je vo svojej podstate fenomen podobny "blondynkyzacii". Ukazkove blondinky su zlym svedomim, maju zakryt minimalne zastupenie zenskej casti populacie na slovenskej politickej scene. Paradoxne, i beblavizacia je jednou z tvari uzavretosti politickych struktur, ktorym chyba sirsia clenska zakladna, prirodzene a na dlhodobej trati robene ziskavanie, rast a selekcia kadrov. Slovensko beblavizaciou pripomina Africku krajinu v tesne postkolonialnej dobe, ked sa mlady absolvent vratil medzi svojich okoralkovanych sukmenovcov a okamzite sa stane ministrom. Ale tak zle hadam na tom Slovensko roku 2002 nie je. To je ostatne hlavne posolstvo vo vela smeroch vynimocnej publikacie Slovensko 2002. Priamo i nepriamo vypoveda o tom, v akom stave sa nachadza nasa spolocnost trinast rokov po novembri a po desiatich rokoch "samostatnosti". Vydavanim Sprav si IVO dlhodobo buduje kredit kvalitneho "think tanku", napriek tomu, ze sa pri poslednej nevyhol kontroverznym rozhodnutiam. Skoda, ze z casu nacas hodnotu takychto pocinov devalvuju medialne vystupenia niektorych jeho zamestnancov na vsetky mozne i nemozne temy, zvlast v situaciach ked im na to chyba odborna priprava a poznanie sirsieho kontextu. Mozno ze je prijemne vidiet svoje meno v kazdych novinach ci televizore, ale to uz zacina posobit dojmom, ze beblavizacia zasiahla i tento institut. Bola by to skoda. Damas Gruska Slovensko, editori M. Kollar, G. Meseznikov, IVO 2002, 50 2 a 510 stran, cena 399 Sk