Porno do skol Fraza "informacna spolocnost" sa v slovniku politickych garnitur zacina vyskytovat rovnako casto ako slova trhovy, socialny, narodny, krestansky ci ekologicky. Da sa vsak uspesne pochybovat o tom, ze si ti, co nou mavaju na volicov, uvedomuju cely jej obsah, benefity a ale i problemy, ktore prinasa. Pre rozvoj informacnej spolocnosti a internetu ako jej hlavneho media sa u nas urobilo zatial viac na "ponukovej" stranke. Stat sa v ramci svojich moznosti pricinil o "zaplnanie" internetovych stranok: aj vdaka zakonu o slobodnom pristupe k informaciam sa na sieti objavuje to, co by sme tam pred par rokmi marne hladali, i ked s meskanim, uz sa "doklikame" k Obchodnemu registru, casom ku katastralnym zaznamom, ci inej statom spravovanej administrative, pravnu silu nasim aktivitam doda elektronicky podpis a pod. Skoda, ze z tychto vymozenosti nemozu cerpat rovnako vsetky vrstvy spolocnosti, lebo s programom uspokojovania "dopytovej" stranky je to uz horsie. V pocte pouzivatelov internetu zaostavame v europskom i visegradskom kontexte. Nasi "pragmaticky" ekonomovia donekonecna opakuju, ako je sukromny vlastnik lepsi nez stat. My sme vsak svedkom skor inej mudrosti -- na zle regulovanom trhu narobi viac skody sukromny nez statny monopol. Liberalizacia telekomunikacneho trhu zaostava a miestny monopol urcuje pravidla hry, uplne chyba "liberalizacia" poslednej mile "kabloviek", tak aby sme nemuseli donekonecna cakat, kym sa rozhybu ich dominantny vlastnici a okrem TV signalu nam spristupnia aj internet. K vysokym cenam za pripojenie k internetu prispelo horlive a kratkozrake preradenie telekomunikacnych sluzieb, vratane internetovych, do vyssej sadzby DPH. Jednym z mala systemovych projektov na odlahcenie "dopytovej" stranky je projekt internetizacie skol (ku ktoremu sa vehementne hlasia i Slovenske telekomunikacie s ponukou zastaralej a nevyhovujucej technologie ISDN). Vyukovy rozmer tohto projektu nechajme teraz bokom, rovnako nema vyznam spekulovat, preco prave "pocitace do skol", a nie "knihy a casopisy do kniznic" ci "pocitace do kniznic". Mozno sa len nenasla skupina sikovnych ludi, ktora by sformulovala a zviditelnila iny jasny a pritazlivy ciel. Na projekt, ktory by spristupnil nove informacie, novu technologiu sirsim vrstvam nez su deti a mladez si budem musiet pockat. To, ze politicke spicky same s takouto viziou neprisli, ale svedci o tom, ze si neuvedomuju nebezpecenstvo, ktore spolocnosti hrozi, ak bude jej pristup k informaciam nerovnomerne rozdeleny, ked budem mat velku skupinu spoluobcanov druhej kategorie, ktori z financnych dovodov nebudu mat pristup k informaciam ani v podobe klasickej ani elektronickej. Diskusiu o tomto probleme i prakticke protiopatrenia mozeme najst skor v cudzine nez doma. Informatizacia a internetizacia nesie i dalsie nastrahy, nie len tie, ze niektore informacie sa k niekomu nedostanu. I presne opacne. Skor ako zaujimavost, na co vsetko moze posluzit internet, mozno uviest uvahy, podla ktorych americky Federal Communications Commission v duchu postupnej "liberalizacie" trhu s mediami planuje zrusit dalsie obmedzenia na ich vlastnictvo. Jednym z dovodov ma byt prave Internet, kvoli ktoremu diverzifikacia informacnych zdrojov dosiahla take rozmery, ze nie je nutne napriklad zachovavat obmedzenie na koncentraciu vlastnictva medii. Jedna sa zrejme o ucelovy argument - kto si mysli, ze hoci aj tisice internetovych stranok prehlusia primetimeove vysielanie komercnych televizii, ten zije asi inde. Internet vsak dlhodobo vzbudzuje skor obavy z mnozstva "nekontrolovanych" informacii a z toho, ze umoznuje nie len lacnu ale i dovernu komunikaciu. "Boj proti svetovemu terorizmom" sa stal len dalsim vhodnym argumentom pre tych, co by radi internetovsku slobodu posunuli do urcitych medzi. Zatial neuspel v tomto smere najambicioznejsi projekt eDNA, ktory by mal vyustit do novej verzie internetu, ktory by vobec neumoznoval jeho anonymne pouzivanie. Mozno casom. Zatial sa pozornost nepriatelov nekontrolovaneho internetu upriamuje na webovske stranky, ktore ohrozuju legitimne komercne zaujmy alebo siria "neprijatelnu" ideologiu a vierouku, ci su inak spolocensky nebezpecne. Pre liberalnu spolocnost sa najlegitimnejsimi a najakceptovatelnejsimi zdaju byt obmedzenia, ktore maju chranit mladistvych. V tomto smere sa asi o najvacsiu diskusiu postaral zdanlivo nevinny Children's Internet Protection Act (schvaleny kongresom USA v decembri 2000), ktory pozaduje, aby skoly a kniznice, ktore chcu financnu podporu z federalneho programu e-Rate, instalovali technologiu, ktora bude blokovat pristup k materialom ohrozujucim vyvoj deti. (Len pre zaujimavost, tyka sa to viac nez 90% verejnych kniznic a ide o 200 milionov dolarov rocne.) Zastancovia vseobecnych obcianskych slobod sa okamzite ohradili voci takemuto obmedzeniu s tym, ze filtrovanie je v rozpore s Prvym dodatkom Ustavy. Do ich cela sa postavila Ammerica Library Association a desiatky inych zaujimavych skupin vratane republikanskeho kongresoveho kandidata Jeffrey L. Pollocka, inak zastancu filtrovania az do chvile, kym zistil, ze jeho vlastna webovska volebna kampan bol blokovana jednym z najpopularnejsich filtrov. Ich argumenty su rozne. Jednak je otazka, co ohrozuje vyvoj deti a co nie, nie je jasne, kto bude mat o tom pravo rozhodovat. A ak by i v tomto nastala zhoda, stale ostava spornym, ci sa taketo opatrenie da vobec technicky dosiahnut -- internet je v sucasnosti najvacsim vystaviskom kreativity, i tej v obchadzani pravidiel. Este komplikovanejsie je to s kniznicami, ktore su pre slabsie socialne vrstvy casto jedinou branou k internetu. Ako pridu k tomu ich dospely navstevnici, ze by ich chcel niekto v surfovani obmedzovat ci cenzurovat. O isty kompromis sa snazia same kniznice. Pocitace umiestnuju tak, aby na ich obrazovky nepadol zrak inemu "citatelovi" -- ktory si pravom nepraje vidiet napriklad veci, ktore by sa mu mohli, ci si to zela alebo nie, este roky vybavovat pre ocami. Inde sa prehliadac automaticky restartuje tak, aby jeho nasledujuci pouzivatel nebol konfrontovany so strankami, ktore navstivil predchadzajuci. Vela kniznic ma vychovne programy pre deti a ich rodicov varujuce pred nebezpecenstvami internetu. Inou cestou sa vybrali ti, ktori zasielaju rodicom zoznamu stranok, ktore ich ratolesti navstivili zo skolskych alebo kniznicnych pocitacov. Nakoniec vsak dal specialny trojclenny senat federalneho sudu za pravdu odporcom "ochrannej" legislativy (rovnako ako uz predtym sudy nizsich instancii v podobnych pripadoch odmietli rozne podobne opatrenia zamerane na ochranu deti). Bushova administrativa sa, s podporou konzervativnych skupin typu Family Research Council, odvolala a pred par tyzdnami najvyssi sud rozhodol, ze sa pripadom bude zaoberat. A tak bude zaujimave vypocut si zaciatkom buduceho roku argumenty ako sklbit vseobecne ludske slobody s ochranou deti a mladeze. Uvidime, ci sa "za federalne peniaze danovych poplatnikov zmenia kniznice a skoly na spinave peep show" alebo ci prevladne vseobecna tendencia obmedzovat volne sirenie alebo ci sa prijem informacii cez internet a ochrana mladistvych bude musiet riesit inymi mechanizmami. Burliva diskusia spojena s celym pripadom svedci o zlozitosti problemu. Internet vsak predstavuje aj ine nastrahy pre mladych pouzivatelov. Umoznuje vytvarat virtualne spolocenstva, ktorych vyustenie nemusi mat len virtualne a vobec nie len nevinne nasledky. Umoznuje anonymnu komunikaciu, nadvazovanie vztahov, ktore mozu mat pre neskusene deti tragicky koniec. Toto vsetko tvori odvratenu stranu "informacnej" spolocnosti. O tom, ako je nasa spolocnost pripravena vyrovnat sa s nou, svedci stav (ne)diskusie, ktora sa na tuto temu u nas vedie. Kolko priestoru venujeme napriklad teme ochrany mladeze pred nevhodnymi TV programami a ake mlcanie sprevadzaju nastrahy internetovej dzungle. Televizne vysielanie je pritom slaby a nevinny odvar toho, co k nam moze prist po sieti, bez ohladu na dennu dobu, bez ohladu na to, ci sme si to zelali alebo nie. V silach internetovych providerov iste nie je zarucit stopercentnu ochranu mladistvych pouzivatelov ale nieco sa predsa len robit da. Zodpovednost spolocnosti je o to vacsia, ked deti surfuju zo skoly ale pomocnu ruku by mali dostat i rodicia deti, ktore maju iny pristup k internetu. Problem ohrozenia vyvoja mladistvych je jednym z mnohych, ktore informacna spolocnost prinasa. Ma vela rozmerov, pravnych, etickych, pedagogickych. Nie su nan jednoduche a jednoznacne riesenia, ktore by dali primeranu slobodu a priestor mladym pouzivatelom inetrnetu ale zaroven im pomohli prekonat ci vysporiadat sa s nastrahami, ktore ich ohrozuju. To ze sa o tom u nas nehovori je odrazom biedy informacnej politiky nasho statu. Zodpovednost za tuto agendu si prehadzuju politici medzi sebou, nanajvys sa k nej o co kratsie o to intenzivnejsie hlasia pred volbami. Neprofesionalita politikov sa prenasa do personalneho zlozenia expertnych a poradnych timov, ktore maju "informacnu spolocnost" na starosti. Prilis z nich trcia partikularne a osobne zaujmy jednotlivych clenov, dominuju argumenty technokratov. Hovori to aj o inom rozmere slovenskej "spolocenskej" kultury. Nemame problem investovat stovky milionov na projekty, ale o ich negativnych rozmeroch nemame cas, ci nie sme ochotni diskutovat. Uspokojime sa s tym (a guraze nam doda), ze podobne projekty maju aj inde, a ze su moderne. Damas Gruska