Akademicka obmena Hoci znenie novej vysokoskolskej legislativy este nie je zname, uz dopredu je iste, ze stat bude i nadalej financovat vysoke skoly miesto toho aby radsej tymi istymi peniazmi prispieval priamo studentom na vzdelanie a na granty pre vedecky vyskum. Skoda, ze sa taketo pragmaticke riesenie vysokoskolskej reformy dostalo za horizont politickych reprezentacii. A tak lavicovy minister nemusi odovodnovat preco rezignuje na system, ktory by zrejme poskytol pri rovnakych nakladoch vzdelanie (vratane bezplatneho) vacsiemu poctu studentov ako ten sucasny. Slovenska pravica zas moze nadalej zotrvavat na svojich naivnych i pohodlnych dogmach o tom, ze samotny vstup sukromneho kapitalu (skolne) automaticky povedie k efektivnejsiemu fungovaniu univerzit. Kedze stat bude i nadalej (spolu)financovat univerzity, bude sa musiet starat i o ich vnutorny chod. Jednou z otazok, ktoru bude musiet riesit nova legislativa je sposob prijimania novych pracovnikov a vyberu akademickych funkcionarov. V sucasnosti o prijati ci predlzeni pracovneho pomeru rozhoduju vnutrofakultne komisie. Zial, hlavne v druhom pripade je ich cinnost spravidla cisto formalna. Nesuvisi to len z financne malou atraktivnostou akademickej kariery, a teda casto nie je z coho vyberat, ale zasluhu na tom nesie aj zlozenie komisii. K ich cinnosti by prospelo, keby jej clenovia boli vyberany z minimalne celostatnej akademickej komunity, podobne ako v komisiach na priznavanie vedecko-pedagogickych titulov, a nie len z miestnych zamestnancov. Taketo komisie by v konecnom dosledku viac prispeli ku kvalite univerzit nez sucasne byrokraticke evaluacie. Inou otazkou su akademicky funkcionari. Ti najvyssi su voleni miestnou akademickou obcou a svoju funkciu mozu zastavat nanajvys dve po sebe iduce funkcne obdobia. Tento princip sa osvedcil, i ked dynamike fakult by tiez viac prospelo, keby sa na ich volbe podielala sirsia akademicka a mozno i neakademicka komunita. Komplikovanejsie je to s veducimi katedier. Ti su vyberany lokalnou komisiou a zakon nelimituje pocet ich funkcnych obdobi. Tu sa zda, ze zakon este viac zastaral. Medzicasom sa totizto vyrazne zmenilo postavenie veducich katedier: zmenila sa organizacia vyuky i system riadenia a financovania vedeckeho vyskumu, a tak sefovanie katedry ponuka len nudnu uradnicku pracu. Preto, za normalnych okolnosti, zobrat katedru je uz len sluzba komunite, ktorej sa zas kazdy rad zbavi, po odsluzeni si svojho dielu. Horsie je to, ak sa na nejakom pracovisku normalne okolnosti nekonaju. Tu by mal pomoct zakon: nie len upustit od uz zbytocnych kvalifikacnych predpokladov pre veduceho katedry, mozno zmenit jeho vyber na volbu, ale hlavne obmedzit pocet funkcnych obdobi. Prave taketo obmedzenie, iduce nad ramec zakona, si dali niektore fakulty do svojich statutov. To ale neznamena, ze ma vseobecnu oblubu medzi akademickou obcou. Z casu na cas sa i tam, kde ho maju, objavuju pokusy neprijemne obmedzenie pod roznymi zamienkami odstranit. Pred nedavnom jeden z nich dekan odovodnoval slovami "odstrani sa tak z nasej praxe jeden z alibistickych prvkov, ktory pod maskou demokraticnosti vnasa do kazdodennej praxe znaky nestability". Neuvadzam tento argument koli slovniku, hodiaceho sa skor do polovice minuleho storocia, ale pre ilustraciu toho, ako urputne sa akademicka obec dokaze branit proti zmene ako takej. Pritom prave permanentna zmena, teda pohyb, je to, co nasim skolam najviac chyba. V sirsom kontexte je to dalsi signal stupajuceho medzigeneracneho napatie, ktore, ak sa mu neuvolnia cesty, skor ci neskor vyusti do kolapsu univerzit, neznej akademickej revolucie ci aspon unavenej defenestracie staresinov, pri ktorej s nimi z okien vypadnu aj, v tom case uz silne presediveli, reformatori. Damas Gruska