Vysokoskolska reforma je bez trhu nemozna


Zaciatkom tohto mesiaca predlozilo ministerstvo skolstva na verejnu 
diskusiu svoju koncepciu vysokoskolskej reformy. Uz z nazvu dokumentu 
"Navrh koncepcie dalsieho rozvoja vysokeho skolstva na Slovensku pre 
21. storocie" je jasne, ze ministerski uradnici si uz davno odpovedali 
na klucovu otazku nasho vzdelavacieho systemu, ktora samozrejme mala 
predchadzat akejkolvek reforme. Ci budeme nadalej investovat do 
institucii, ktore maju   vzdelanie poskytovat ci servisne zabezpecovat, 
alebo budeme priamo investovat do samotneho vzdelania. Ci budeme 
financovat univerzity, internaty a studentske jedalne, alebo dame 
peniaze studentom, ktori si na trhu najdu toho, kto im poskytne najlepsi 
pomer medzi kvalitou a cenou vo vzdelani, ubytovani ci stravovani. Ci 
dame peniaze vedeckym instituciam, alebo ci budeme radsej investovat 
priamo do vedeckych projektov.

Zda sa, ze si odpovedala aj velka cast spolocnosti. Aj v mediach sa 
najviac diskutuje o instituciach, nanajvys o tituloch, ktore so vzdelanim 
len okrajovo suvisia. Vedu sa spory, ci treba nechat alebo zrusit 
Meciarove univerzity, ci a kde potrebujeme katolicku univerzitu. 
Nehovori sa o tom, aky druh vzdelania potrebujeme, ci ho vieme za rozumnu 
cenu zabezpecit v ramci sucasnej siete vysokych skol, alebo neostava nic ine, 
len dobudovat kapacity. Z nicoho vsak neplynie, ze ich ma budovat stat. 
Ak by sme hovorili o vzdelani, rovnaku sancu by mal aj sukromny investor. 
Alebo sa moze ukazat, ze by bolo efektivnejsie prislusny druh vzdelania 
zabezpecit (zaplatit) pre studentov v zahranici.

Keby sme sa rozhodli investovat priamo do vzdelania, mohol by ho potom 
student ziskat tam, kde by to bolo pre neho najvyhodnejsie. Na statnej 
skole alebo na sukromnej, domacej alebo zahranicnej. Lebo Slovensko je 
mala krajina, tazko si predstavit, s kym moze sutazit v kvalite domaca 
statna skola, ktora jedina poskytuje prislusny typ vzdelania. 
Lebo konkurencia je absolutne klucovy stimul na zvysenie kvality i znizenie 
ceny vzdelania. Stacilo by vytvorit trh so vzdelanim. Uvolnit ruky jeho 
akterom a zaroven vytvorit organ jeho ucinneho dohladu. Najst mechanizmy, 
ktore budu urcovat, akymi formami a kolko bude spolocnost do jednotliveho 
typu vzdelania investovat. Dotvorit trh so servisnymi sluzbami zrovnopravnenim
jeho ucastnikov tym, ze sa odburaju dotacie, a prispevok na zivobytie 
dostanu rovno studenti.

Ministerstvo sa vsak rozhodlo financovat institucie a teda ich ide  
reformovat. Musi vymysliet mechanizmy ich riadenia, regulovania a hodnotenia. 
Neveri trhu.

V materiali sa podarilo pomerne presne vymenovat vacsinu bolavych miest 
sucasneho slovenskeho vysokeho skolstva. Ostatne, minister, statny tajomnik 
i sef sekcie vysokych skol este nedavno posobili ci dokonca posobia na 
vysokych skolach. Problemy teda nesprostredkovane poznaju. Jedna vec je 
vsak problemy poznat a druha byt schopny najst riesenia.

A tu su uradnici bezradni. Najlepsie to vidiet na kapitolach, kde sa casti 
"ciele" a casti "postup na dosiahnutie cielov" lisia len pridanim slovicok 
malo by sa, treba. Ked hovoria o potrebe kvalitnejsieho manazmentu vysokych 
skol, nic lepsie im nenapadne, nez navrhnut pren system skoleni. V trhovom 
prostredi by sa ministerska koncepcia ani nemusela dopodrobna zaoberat 
prijimacimi skuskami. Zmenil by sa vztah ponuky a dopytu. Skoly by sa 
uchadzali o studentov a nie naopak. Konkurencia by sama nutila skoly 
zvysovat kvalitu poskytovanych sluzieb. Reformatorov by netrapila potreba 
vyuzivania informacnych technologii na vysokych skolach. Pritom tomuto je 
venovana asi najkomickejsia cast materialu ministerstva. V nom uz chyba len 
stat o nutnosti pravidelneho vetrania poslucharni a o umyvani tabul 
cistou handrou. Hoci su prava a povinnosti Akreditacnej komisie len velmi 
vseobecne postulovane, uz teraz je uradnikom jasne, ze bude mat 21 clenov. 
Ved ako inak v 21. storoci. V trhovom prostredi by sa o kvalitu internatov 
starali ich vlastnici, vystaveni konkurencnemu prostrediu. Ministerski 
uradnici by nemuseli dokonecna verejnosti odovodnovat bezutesny stav 
internatov.

Material je aj uplne bezradny, co si pocat s akademickymi slobodami. 
Reformatorom nenapadlo, ze financie su jedinou ucinnou protivahou 
akademickym privilegiam. Nic priamo nezabrani akademickemu senatu, aby 
schvalil studijny odbor s jednym studentom a desiatimi pedagogmi. Ina by 
bola situacia, keby fakulta dostala nasledne peniaze len na jedneho 
studenta a nie na desiatich vyucujucich. Zmena financovania je aj jediny 
mozny mechanizmus, ako restrukturalizovat univerzity. Tie sa nezostihlia 
hlasovanim akademickej obce.

A to uz sme opat pri trhu. Ale tomu sa ma predsa vysokoskolska reforma 
bezpecne vyhnut. Len ci to je este reforma, ci to nie su len kozmeticke 
upravy vysokoskolskeho socializmu, subor opatreni na skvalitnenie 
vysokoskolskych institucii v 21. storoci. Ak sa dobre pamatam, vtedy sme 
uz mali mat komunizmus.

DAMAS GRUSKA