Ako liberalizovat mzdovu politiku univerzit V ociach laika je pravnik ten, kto sa zivi na slabych miestach ci rovno dierach v pravnom systeme. Do tohto dojmu celkom prirodzene zapada, ked vsetky nedostatky vysokoskolskej legislativy najskor vyplavaju na povrch pri fungovani pravnickych fakult. Zle pravidla financovania vysokych skol sa hned prejavili, ked do posledneho miestecka vytazena fakulta zrazu nasla miesta pre posluchacov, ktori si studium sami zasponzoruju. Svojske chapanie akademickej samospravy (i vyklad litery zakona) sa zas prejavilo, ked prislusny akademicky senat bezostysne unisimo odhlasoval protezovanie ratolesti zamestnancov v prijimacom konani. O kvalite dozivotnych profesoriek a docentov nas presvedcuju obcas oni sami, ked nas ohuruju z parlamentneho Olympu svojimi pravnymi analyzami. V poslednom case sa zas i v suvislosti s pretahovanim zamestnancov medzi pravnickymi fakultami hovori o potrebe uvolnenia platovych tabuliek. Vo vseobecnosti by liberalizacia predpisov pre rozpoctove organizacie pomohla samozrejme nielen vysokym skolam. System kategorii "roznych" penazi neprispieva k ich hospodarnemu vyuzivaniu, nehovoriac o ich koncorocnom divokom minani. Casto spominany cesky priklad, ked mzdove predpisy si urcuju jednotlive skoly samy, je vsak velkou vynimkou. Vo vacsine europskych krajin su platy na univerzitach urcovane jednotnymi celostatnymi tabulkami. Plat vysokoskolskeho pedagoga je na halier presne dany jeho kvalifikaciou, vekom a rodinnymi pomermi. Samozrejme, i tam najdete na takyto system vela ponos: vykonnejsi pracovnici nie su lepsie ocenovani, nie su brane do uvahy velke rozdiely v zivotnych nakladoch v ramci jednej krajiny, a hlavne, system nezohladnuje platove pomery v zodpovedajucej "priemyselnej" oblasti. Napriek tomu i v zahranici byva bezne pretahovanie zamestnancov. Ti nie su lakani vyssimi platmi, ale lepsou reputaciou univerzity a s tym suvisiacimi lepsimi pracovnymi podmienkami. Nas sucasny platovy system obsahuje iste liberalne prvky. Su to osobne priplatky a institut "spickovych odbornikov". Pravidelne kratenie penazi na mzdy zo strany statu nebolo chapane ako jasny signal na restrukturalizaciu univerzit, ale viedlo k rovnostarskemu uskromnovaniu. Takto si fakulty samy zredukovali balik penazi na osobne priplatky a tym aj moznost robit vlastnu mzdovu politiku. Pedagogov zas casto posuvaju do kategorie "spickovych odbornikov" nie sucasne vykony, ale vykony ci ine zasluhy z minulosti. Ak teda chceme liberalizovat mzdovu politiku univerzit, mali by sme im i zretelnejsie dat najavo, ako s novou slobodou narabat. Zmysel volnejsich predpisov je v tom, aby skoly mali moznost ziskat a udrzat si potrebnejsich. Ktori to su, to v sucasnom systeme nie je zas az take jasne. Pre niektorych dekanov su najdolezitejsi pracovnici dekanatu, zasluzili harcovnici ci obycajny kamaratsaft, alebo "objektivne", ludia blizki ci oblubeni Akreditacnou komisiou. Lepsej odpovede sa asi nedockame, pokial ako istu protivahu akademickym slobodam nezavedieme taky system financovania skol, ktory bude vo vacsej miere zohladnovat pocet studujucich. Potrebni pedagogovia su potom ti, ktori prilakaju a umoznia studovat vacsiemu poctu posluchacov. Takyto system zas musi vyvazovat Akreditacna komisia. Ta by mala davat len suhlas na udelovanie diplomov, ale detailnejsie hodnotenie kvality fakult by mala nechat na trh so vzdelanim. I napriek takto jasne definovanym prioritam stale ostava otazka, kto bude o platoch rozhodovat. To, ze fakulta bude prichadzat o peniaze s kazdym neprijatym posluchacom, este nemusi viest k ziadnym racionalnym rozhodnutiam. Rovnostarstvo a "socialne" citenie lahko (z)vitazia. Dekani su prilis casto v zajati lokalnych mafii. Rektor by sice mohol viac vnasat do fungovania fakult pohlad zvonku i celospolocensku objednavku, ale sucasna legislativa mu dava len (v praxi prilis drahu) reprezentacnu funkciu. Mozno by sa malo uvazovat o takych vysokoskolskych spravnych organoch, ktore budu pozostavat v ovela vacsej miere z odbornikov mimo jednotlivych univerzit. A to na vsetkych urovniach, od komisii na prijimanie novych pracovnikov az po spravnu radu univerzity, starajucu sa o jej hospodarenie. Takto by sa ovela ucinnejsie dali presadzovat zaujmy spolocnosti. Liberalizacia platovych predpisov moze byt krok spravnym smerom, ale len pokial bude spojeny s novym mechanizmom financovania vysokych skol a novodefinovanym chapanim akademickej samospravy. V opacnom pripade bude pre skoly i stat kontraproduktivny. Pomoze len panu ministrovi, ktory bude pedagogov nespokojnych s platmi posielat naspat k prislusnym akademickym funkcionarom. DAMAS GRUSKA (Autor je vysokoskolsky ucitel)