Absolútno (hegel, g. w. f.)

"Základným pojmom Hegelovho objektívneho idealizmu je absolútno. Hegel ho chápal v duchu tradícií idealistickej metafyziky, ktorá zahrnovala tiež filozofickú náuku o najvyššom súcne, ktoré je základom, poslednou príčinou, teda i konečným zmyslom všetkého, čo je, pochopil ho ako ' boha tak ako je v svojej večnej bytnosti pred stvorením prírody a konečného ducha'.

Hegelov boh je ... veľmi vzdialený voči všetkým antropomorfným náboženským predstavám. Pojem absolútna ako fundamentu všetkého jestvujúceho, prírody i ľudskej spoločnosti a dejín, je vyslovene filozofický pojem. Pre Hegela, ktorý vyrastal v myšlienkovom svete kantovského a pokantovského transcendentálneho idealizmu, ktorého koncepcie tvorilo spojil s významnými motívmi staršej idealistickej tradície do novej vyššej syntézy, nemohlo byť absolútno ničím iným než nekonečným rozumom (unendliche Vernunft), nekonečným 'čistým', t. j. rýdzo apriórnym poznaním bez prímesy všetkého empirického, zmyslového, čistým vedením absolútna, ktoré je - pod. ako Aristotelovo božské 'myslenie myslenia' - ponorené do seba. Preto mohol Hegel nazvať absolútno ' pravdou tak ako je bez zahalenia osebe a pre seba'." ( L110;46)