Antinómia (kant, i.)

- vzniká z nesprávneho chápania rozumu (18), ktorý svoje idey (18) pokladá z súhrnné pojmy samotných vecí (18). Rozum sa zaplieta do abstraktných špekulácií, ktoré sa usiluje overiť v skutočnom svete. Lenže nijaká skúsenosť (18) nie je schopná potvrdiť to, čo sa javí ako nevyhnutné iba v dôsledku špekulácií rozumu. Centrálnou ideou rozumu, ktorá riadi všetky jeho špekulácie, je idea absolútnej totality: že svet rozmanite podmienených javov má svoj konečný zjednocujúci základ v niečom nepodmienenom. Z tohto metafyzického predpokladu , ktorý už nemá nijaký vzťah k možnej skúsenosti, odvodzuje rozum svoje tézy o celku sveta. Tieto tézy rozum môže zdôvodniť "rozumovo" ako úplne nevyhnutné tvrdenia, ku ktorým sa však dá bez veľkej námahy vždy nájsť antitéza, pričom jej zdôvodnenie v ničom nezaostáva za zdôvodnením nevyhnutnosti prvej tézy.