Človek barokový

- sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a Satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševnéa telesné útrapy, drsnú prirodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách.

V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového čl;oveka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohřdanie pozemským štastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil - prach a popol a nič, vanitas vanitatum, omnia vanitas), ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti.

Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu. Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru.

Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnutorného rozpoltenia: cestu citu (cestu lásky), cestu vôle (cestu činu) a cestu myslenia (cestu múdrosti).

S týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc (pansof). Mystik krácal cestou citu (lásky), mravný héros cestou vôle (činu) a univerzálny mudrc (pansof) cestou myslenia (múdrosti) ( L177;14).