Človek (platonizmus stredný)

- odraz boha (581), ktorý v sebe nesie obraz boha. Obraz boha sídli najmä v ľudskom rozume ako ekvivalente logu v absolútne. Telom patrí človek do sveta hmoty. Prostredníkom, ktorý spája človeka so svetom nematriálneho rozumu i s oblasťou hmoty, je duša, ktorej patria city, myslenie i vôľa. Duša stojí vyššie ako telo, ale je nižšie ako rozum. Plní funkciu daimona, ktorý idey ako prejavy rozumu prenáša do zmyslovo-materiálnej sféry tela. Človek musí počúvať daimona - dušu, lebo mu v spojení s logom prostredníctvom rozumu ukazuje, čo je zbožný a spravodlivý život a v čom vlastne spočíva jeho konečný cieľ a konečné šťastie (581).

Človek je v dvojitom vzťahu so svetom: je vecou sveta a zároveň každá vec sveta má nejaký vzťah k nemu. Z tohto druhého spojenia vždy môže vyplynúť nejaké dobro alebo zlo.

Človek ako vec sveta sa riadi len teoretickým poznaním a vtedy mu nehrozí žiadne zlo, lebo tu vládne logos. Človek vo svojom vzťahu k veciam sveta potrebuje rozum, ktorého prejavom je rozvážnosť ako cnosť miery a poriadku vo vzťahoch človeka k svetu. Aj tu môže pôsobiť zlo. Aby sa človek pred ním zabezpečil musí očistiť teoretickú sféru rozumu, čím sa očisťuje aj praktický rozum a normuje celé konanie. Takého očistenie možno dosiahnuť pestovaním matematiky, astronómie a hudby, pretože tieto disciplíny vytrhávajú človeka zo sveta telesného a približujú ho k božskému logu. Takto očistený a pripravený človek sa stane mudrcom a jeho hlavnou úlohou bude služba spoločnosti, kde sloboda ľudského snaženia bude spočívať v zhode s osudmi, ktoré ľudstvu predurčil božský logos ( L23;133-134).