Epistémé (foucault, m.) (petříček, m. jr.)-ei

epistémé (Foucault, M.) ( Petříček, M. jr.)-EI

EI1.
Epistémé je základný princíp formovania priestoru, v ktorom sa nám veci javia ako navzájom susediace, ako odkazujúce na seba, ako navzájom blízke alebo naopak vzdialené - umožňuje nám hovoriť a pohybovať sa v usporiadanom svete. Foucaultova epistémé je "princíp umožňujúci poriadok vecí, s ktorými sa stretávame a o ktorých hovoríme, keď sa k nim vzťahujeme v teoretickom postoji. Je to to, čo určuje vnútornú zákonitosť vecí v našej kultúre a jej textoch .... Vďaka epistémé vždy myslíme svet najeako navzájom súvislý, naše vedenie sa vždy zaoberá usporiadaným svetom - avšak, a to je na Foucaultovom poňatí najdôležitejšie - sám priníp tohto usporiadania naše vedenie netematizuje. Jednako len: vedenie je vždy v ((67-68)) zajatí určitej epistémé.

Foucaultova 'archeológia vedenia', ako svoju metódu nazýva, prechádza naspäť dejinami myslenia a snaží sa objavovať premeny tohto princípu poriadku. Pritom sa ukazuje, že sa v európskych dejinách premieňal načisto radikálne, a teda že dejiny [Foucault] nie sú kontinuálny vývoj, ale že v nich existujú rôzne zlomy, ktoré oddeľujú nesúmerateľné 'svety'. To však zároveň znamená, že naše myslenie nie je nič absolútneho či posledného, že je vždy zobďaleč regulované určitým 'kódom' (alebo, ako by povedali štrukturalisti, 'jazykom'), ktorý ich núti pristupovať k veciam určitým spôsobom. Naše myslenie je preto podľa Foucaulta vždy sprostredkované istou štruktúrou, ktorá je nevedomá; a naše myslenie je teda historicky relatívne (nemožno ho preto merať napr. mierou pokroku), vždy sa pohybuje v danom 'diskurzívnom poriadku'. A to, čo daný poriadok kultúry nejako prekračuje alebo čo sa mu vymyká, to sa toto myslenie snaží vždy eliminovať alebo je v jeho rámci vydávané za prejav 'šialenstva'." ( L276;67-68)
MK1. ad EI1.: epistémé (Foucault, M.) (Piaček, J.)