Estetika aristotelova

- je podobne ako ostatné odbory Aristotelovho teoretického záujmu budovaná systematicky a empiricky (induktívne). Aristoteles vyložil svoje estetické názory najmä vo svojom diele Rétorika (pozri: L717) a Poetika (pozri: L718). Aristoteles považuje aj rečníctvo za umenie, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu.

Aristoteles vo svojich úvahách o umení nehľba o podstate krásy, ale krásu vyvodzuje z jednotlivych krásnych vecí.

Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočňovanie tvaru (pojmu) v látke.

Umenie spočíva v tvorivom napodobovaní (MÍMÉSIS), ktoré je nám vrodené.

Umelecké diela sú viac než veci, pretože zobrazujú konkrétne to, čo je vo veciach všeobecné, typické, tj. idey vecí. To isté platí aj o básnictve.

Aristoteles rozlišuje medzi pravdou umeleckou a pravdou historickou.

Svoju teóriu tragédie Aristoteles systematicky odvodzuje z rozboru hier najmä Sofoklovych a Euripidových. Závažný je Aristotelov pojem katarzie:

tragédia vyvoláva vášne, ale očisťuje ich skrze súcit a strach.

Aristoteles vyžaduje od umeleckého diela organickú jednotu, ktorá by sa vyhýbala všetkému neorganickému, t. j. náhodnému a tým zbytočnému.

Aristoteles je vlastne aj pôvodcom tzv. teórie troch jednôt v dráme (deju, času a miesta), i keď o jednote sám nehovoril ( L157;178).