| FILIT
Obsah Chronológia Registre Vyhľadávanie Diskusia Správa |
Etika aristotelova- vychádza z predstavy cieľa života ako blaženosti (eudaimonia), ktorá spočíva v pestovaní mravných a rozumových cností. Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi vystrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prirodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz používa pojem etickej slobody, ktorého sa neskôr pod názvom liberum arbitrium chytila katolícka cirkev, aby ospravedlnila trestanie hriešnikov v pekle. Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božskéhp prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnutorného rozumového života ( L567;31).
---------------------
|