Filozofia (hurban, j. m.)

- je vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, pomocou ktorej sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť, k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, tajné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať, bez ktorej prepočiatočnosti, primitívnosti ducha a života národného všetka skúsenosť a mnohohovorčivosť nič nepomôže, bo nikoho zo sna neprebudí, v zmätkoch istoty, v búrach bezpečnosti, v strachoch a hrôzach smelosti nedodá. Môže sa dívať do priestranstiev rozliatych a roztočených nebeských telies koľko chce filister, nerozumejúci povahe elíps, kúbov, štvorhranov a nemajúci známosti aprioristickej, filozofickej, ich poťahov a pomerov: nuž predsa nebude keplerovským nesmrteľným zákonom nič rozumieť. Rovnako sa má vec aj s tým človekom, ktorý sa díva do kroník a takrečených pragmatík, na mapy a do zákonníkových bachantov národov, ale nedonesie k tomu všetkému filozofiu a zakotvené považovanie na podstatu vecí. Zmúti sa mu zrak, jeho hlava a mozog dostanú závrat, až sa mu celé, celučičké národy v zmätku jednotlivých úkazov zjavia iba ako lopty, ktorými si slepá náhoda pohadzovala; zhliadne iba sebevôľu, agregát, hřby ľudí a marasť náruživosti namiesto živého, krásneho celku národového, človečenského. Tuná je to široko-ďaleké pole, po ktorom sa nepočetné množstvo síce učených, ale filozofie nemajúcich ľudí túla, tých ľudí, ktorým zo srdca vyletela živá viera a do ich ducha sa živá a životná veda zaštepiť nemohla. Zato je takýmto ľudkovcom história ľudstva iba agregát, najviac keď ju ešte ako hřbu biografií jednotlivcov považujú, a tak aj národné dejiny sú im iba povahopisy osôb, tieto ale zas len guľky slepej náhody, všetko dohromady vidia len ako takú trmu-vrmu kocúrov a mačiek na rákoši ( L774;16-17).