Filozofia indická - vývoj

Počiatky indickej filozofie nachádzame už vo védach - súbore posvätného, náboženského vedenia rôzneho veku (asi 1200 pr. n. l. až asi 600 pr. n. l.), ktoré tvorí základ brahmanského naboženstva a filozofického systému; záver véd tvoria upanišády, kde sa pozornosť sústreďuje na pojem poznania: duša je nositeľom poznania, sama je však nepoznateľná a zmyslami nepostihnuteľná, nad všetkými bohmi a prirodnými silami stojí svetový duch - brahma, ktorý preniká celým vesmírom a je súčasťou individuálnej duše - átmanu.

Po tomto skôr mytologickom období vzniká rad smerov, z ktorých najväčší význam má budhizmus; budhizmus (zakladateľom je Budha asi 563-483) preberá z tradície vieru v odplatu dobrých a zľych skutkov a učenie o kolobehu života; podstatou života je utrpenie a budhizmus hlása cesty ako ho prekonať a ako dosiahnuť konečný cieľ - stav, kedy končí kolobeh životova tým aj utrpenie; svojím dôrazom na premáhanie utrpenia, na sebavychovu osobnosti zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle. Džinizmus (zakladateľom Džina, vl. menom Mahavíra Vardhamána, okolo 6. stor. pr. n. l.) spája náboženské špekulácie s filozofickými úvahami, pričom hlása dualizmus a zdôrazňuje zdokonaľovanie človeka; tieto nábožensko-filozofické smery obsahujú mnoho materialistických a racionalistických prvkov. V neskoršom období v nich začínajú pevládať náboženské prvky a mysticizmus; na prelome letopočtu sa presadzuje synkritické učenie hinduizmu, zaoberajúce sa otázkou zmyslu ľudského života; moderná indická filozofia rozvíja potom princípy novovédantizmu, ale je aj pod vplyvom európskej, nezriedka náboženskej, filozofie.