Literatúra rakúska

- výrazná súčasť rakúskeho umenia, rakúskej kultúry a stredoeurópskej literatúry; literatúra v nemeckom jazyku, ktorá vzniká na území Rakúska už v stredoveku (Pieseň o Nibelungoch, minnesang).

V období baroka ( 17. stor.) sa presadzovala protireformácia a katolicizmus (jezuitské divadlo).

Tradícia ľudového divadla sa premietla v 18. stor. do viedenskej ľudovej frašky, ktorá vrcholila v 19. stor. (F. Raimund, J. N. Nestroy), v case, keď drámu tvoril i F. Grillparzer. Próza 19. stor. (A. Stifter, M. von Ebnerová-Eschenbachová) inklinovala k regionalizmu, z lyrikov vynikol N. Lenau.

Prelom storočia charakterizoval estetiticizmus a dekadencia (H. von Hofmannsthal) a vplyv Freudovej psychoanalýzy (S. Zweig, A. Schnitzler, H. Bahr).

Veľkou témou medzivojnového obdobia bol rozpad monarchie (K. Kraus, J. Roth, R. Musil).

Po 1938 odchod mnohých autorov do exilu (S. Zweig, E. Canetti).

Po 2. svetovej vojne v poézii existencializmus (P. Celan), a vplyv filozofie viedenského krúžku (I. Bachmannová, E. Jandl), ktorý pretrvával do 60. rokov (P. Handke, T. Bernhard).

Od 70. rokov odklon od tradičných východísk rakúskeho písomníctva (B. Frischmutová, E. Jelineková, neskôr Ch. Ransmayr).