Literatúra vecná

- otvorený súbor jazykových prejavov, ktoré sa využívajú tam, kde podávateľ sleduje cieľ odovzdať prijímateľovi vecnú informáciu. Z funkčného hľadiska sa k vecnej literatúre priraďujú texty, ktoré v procese komunikácie vznikajú v presne vymedzených oblastiach spooločenského života a práce. Sú to prejavy dorozumievacích (vecných) štýlov. Vecná informácia sa vnútorne diferencuje podľa cieľa a zámeru, ktorý podávateľ svojim konkrétnym jazykovým prejavom sleduje. Navonok sa to prejavuje v štýlovej a zánrovej diferenciácii.

Texty vecnej literatúry sú zamerané najmä na komunikovanie vedeckých poznatkov z rôznych oblastí vedeckovýskumnej práce, politiky, techniky a výroby (náučné texty), na pohotové a objektívne informovanie o aktuálnych otázkach spoločenského, politického, hospodárskeho, kultúrneho a športového života (publicistické texty) a napokon na diferencovanú oblasť administratívno-právneho styku, v ktorých sa regulujú alebo aj normujú vzťahy medzi ľuďmi, inštitúciami a štátnou správou (administratívne texty).

Štýlovo a žánrovo pestrú varietu textov vecnej literatúry zjednocuje to, že sa v nej jazyk využíva vo svojej základnej, komunikatívnej funkcii. Ich spoločným jazykovo-štýlovým znakom je tendencia preferovať nocionálne prostriedky pred emocionálno-expresívnymi, prvotné využívanie jednoznačných a presných pomenovaní, obmedzenie polysémickosti a obraznosti výrazu.

Obsah vyjadrenia dominuje nad formou výrazu.

Výraz prvotne slúži na rýchly a presný prenos informácie.

Napriek tomu sú vecné texty aj z hľadiska výrazu do istej miery diferencované, a to podľa svojej štýlovej, resp. aj žánrovej príslušnosti a v menšej miere aj podľa individuálnych štýlových rozdielov ( L534;472).