Matka 1995

matka 1995

ODPUSŤ MI, SYNČEK MÔJ ...

Sedím pri Tvojej nemocničnej posteli, pozerám sa na Tvoje útle dvanásťročné telíčko, prepadnutú tváričku, spotené čelo a dlhé mihalnice, ktoré Ti závidia všetky dievčatá v škole a tešímsa, že máš zatvorené oči a ma nevidíš ...

Lekári povedali, že našťastie sanitka prišla skutočne včas po autonehode, takže je ešte nádej na záchranu. Preočo len Pán Boh nechal práve mňa bez jediného škrabnutia. Sedím tu teraz zdravá a premietam si všetko, čo sme spolu prežili.

Ešte ako štvorročný si prišiel za mnou s otázkou, či máme tak málo peniazkov, že si nemôžeme kúpiť ako iné deti otecka. Nemusí byť veľký a každý deň, keď na to nemáme, len nech občas príde po Teba do škôlky. Zakričala som vtedy na Teba, aby si radšej chodil rovno, nehrbil sa a nehral sa na dvore s tým odporným Lacom, ktorý sa vystatuje so svojim večne opitým otcom. Ešte dnes ma stisne v hrudníku, keď si spomeniem, ako som Ti ublížila. Rozbehol si sa ku mne, objal drobnými ručičkami a prosil o prepáčenie. Ja som za Tvojou hlavičkou pozerala na hodinky a zúrila, že zmeškám kozmetiku. Odpusť mi to, synček môj ...

Hnevala som sa na Teba, keď si sa obliekal do školy a vždy na poslednú chvíľu si zistil, že máš v aktovke úplne iné zošity. Stála som nervózna pri dverách, pozerala s neskrývanou zlosťou na Tvoju vystraššenú tváričku a nevedela som, že som práve prichystala pre Teba ďalší stresový deň.

Vystatovala som sa pred kolegyňami aké mám samostatné a múdre dieťa, ktoré ma vlastne ani nepotrebuje, preto môžem ostávať po práci na rôznych schôdzach a občas zájsť do kaviarne. Až potom mi suseda povedala, že celé hodiny si sa skrýval za kontajnermi a vyčkával si ma, lebo si sa veľmi bál byť sám doma. Celé dva roky mi napovedala ani slovo o tom, že si si potom u nej robil úlohy, popíjal malinový čaj a obaja ste sledovali cez okno či sa už vraciam, aby si rýchlo stihol prísť domov skôr ako ja. Dá sa to vôbec niekedy odpustiť, synček môj?

Vtedy, keď si mal zápal pľúc, na pár dní som prestala fajčiť v obývačke. Nezabudnem ako si sa snažil zakryť predo mnou svoj kašeľ, keď sme mali zasa zadýmený byt. Nikdy som nepripustila, že možno Tvoje zajakávanie mám práve ja na svedomí. Psycholigičke som povedala, aby sa radšej starala o iné, problémové deti a nám nech dá pokoj. Nevedela som prečo si mal vtedy také vystrašené očká a ešte som zúrila, že kvôli Tebe nestihnem ísť po auto do servisu. Predstav si, že som to bola skutočne ja, Tvoja matka.

Spomínaš si ako som sedela s tetou Ankou a ty si prišiel so strachom v očiach a prešlápoval si nerozhodne vo dverách. "Čo vlastne chceš?" opýtala som sa a Ty si sa rozbehol ku mne a Tvoje ručičky ma objali a ústočká kričali, že pani učiteľka Ťa pochválila za písomnú prácu z matematiky. "Dobre, dobre, ale choď už spať, nechaj nás rozprávať sa", odsekla som. To povedala Tvoja vlastná mama.

Sedím zahanbená pri Tvojej posteli a viem, že toto všetko sa predsa nedá odpustiť. Proším Ťa, len ži a budem Ti už skutočnou mamou. Mamou, na ktorú budeš hrdý a ktorú budeš veľmi milovať. Len ži ...

Tvoja mama

Tento list kajajúcej sa matky uverejňujeme bez komentára pani Heleny. Je vôbec v ľudských silách čo len slovíčkom sa vyjadriť k tomu, čo prežíva mama pri pohľade na nešťastie vlastného dieťaťa?

(City Expres. Najväčší bratislavský inzertno-reklamný týždenník 19/1995;2)