Meno (religionistika)

- bolo považované za starých čias za jednu z duší bytosti, ktorá ho niesla a ktorá mala okrem neho aj ďalšie duše, ako krv, dych, tieň, dušu-dvojníka. Meno bolo s jeho nositeľom bytostne spojené. Preto sa ani človek väščinou kdekomu nepredstavoval. V niektorých krajinách mali králi dve mená: jedno pre bežné používanie, druhé tajné. Inde sa miesto mena kráľa vôbec používala náhrada: faraon (= veľký dom), v Turecku sa vravelo Veľká brána. Indiáni niektorých kmeňov nepoužívali mená ani medzi blízkymi. Žena označovala muža: "otec mojich detí". Meno tu je miestom, kde sa mi môže pomôcť dobrorečením alebo ublížiť zlorečením. Aj boh má svoje meno. Je "sväté", nemožno ho teda beztrestne používať zbytočne. Býva niekedy tabu, ako to bolo do značnej miery v neskorom Izraeli. Vzývať boha, čiže volať jeho meno, je radno na svätom mieste, ak chce človek s bohom vstúpiť do kontaktu. Vzývanie sa však neviaže len na sväté miesto. Volanie božieho mena spolu s prívlastkami alebo krátkymi oslavnými vetami alebo prosbami tvorí litániu. Vzývanie takisto iniciuje modlitbu ( L152; 261).