Mýtus (barthes, r.) (meletinskij, j. m.)-ei

mýtus ( Barthes, R.) ( Meletinskij, J. M.)-EI

EI1.
"Roland Barthes vo svojom prehľade Mýtus dnes ( L275) úzko spája mýtus s jazykom (v širokom zmysle slova) a informáciou....

Mýtus je podľa Bartha akýsi 'pôsob značenia', istá historicky oprávnená, no od povahy vecí celkom nezávislá forma.

V rámci saussurovskej (a léviovsko-straussovskej) opozície označujúceho a označovaného presadzuje Barthes 'prázdnotu' označovaného a zmyslovú 'plnosť' znaku spájajúceho tieto dva termy. Barthes a pokúša spresniť usúvzťažnenie mýtu ako druhotného semiotického systému ((105-106)) alebo ako metajazyka s jazykom. Podľa jeho mienky to, čo sa v jazyku javí ako 'znak', sa v mýte mení na označujúce. Tomu akoby zodpovedala regresia mýtu od zmyslu k forme. Pravda, ochudobnenie zmyslu nezachádza až k jeho úplnému zničeniu; strácajúc kvalitu, uchováva si život. Táto nekonečná 'hra na schovávačku' medzi zmyslom a formou je podľa Bartha charakteristická práve pre mýtus. Mýtus je podľa neho oživený ideou, pojmom (konceptom), ktorý je historický, intencionálny a obohatený situáciou. Mýtické idey sú sformované asociáciami, a preto sú hmlisté. Ich základné poslanie je funkcionálne - majú byť čomusi 'udelené'. Idea je do istej miery chudobnejšia než označujúce, ktorému môže zodpovedať veľa označovaných. Zmysel i forma označujúcich sa nevyhnutne menia. Opakovanie ideí dáva možnosť rozšifrovať význam mýtu (význam mýtu - to je sám mýtus). Mýtický význam na rozdiel od jazykového významu nie je ľubovoľný, ale je čiastočne motivovaný analógiami. Mýtus sa pohráva s analógiou zmyslu a formy, pričom sama forma môže dať zmysel dokonca aj absurdu (surrealizmus). Barthes predpokladá, že analógie určuje forme história a že mýtus vyberá obrazy skromnejšie, vernejšie, už s ochudobneným zmyslom, čo umožňuje poridávať im nové významy (karikatúra, pastiš, symboly). Podľa neho mýtus mení na úrovni znaku) dejiny na ideológiu. Takto Barthes pripravuje pôdu pre objasnenie mechanizmu zrodu politických mýtov.
Barthes sa pridřža názoru, že mýtus nie je ani priamy klam, ani priznanie pravdy, ale že sa mu darí vyhnúť sa tejto dileme neutralizovaním ideí a menením 'dejín' na 'prírodu'; zámery mýtu nie sú 'schované', ale naturalizované'. Dostávajú prirodzený charakter a u čitateľa sa vytvára dojem, že tu niet nijakej deformácie a že vzťah medzi označujúcim a označovaným je celkom normálny. Podľa Bartha je premena zmyslu na formu v mýte sprevádzaná zámenou 'hodnôt' za 'fakty'. To odlišuje mýty aj od prísne logických jazykov, aj od poézie. Poézia podľa Barthovej mienky nehľadá ultravýznam cez amplifikáciu prirodzeného jazyka (ako mýtus), ale infravýznam zodpovedajúci predsemiologickému stavu jazyka, t. j. zmysel samých vecí, a nie slov. Snaží sa retransformovať znak na ((106-107)) zmysel. Z Barthovho hľadiska je poézia realistickéjšia a mýtus zas formalistickejší."( L54;106-107)

EI2.
"V rámci boja so súčasnou mytizáciou navrhuje Barthes vytvoriť umelý mýtus v podobe terciálneho semiotického systému. Takýto umelý mýtus (jeho predobrazom je mytologický jazyk Flaubertovho románu Bouvard a Pécuchét) 'nerozkradne' prirodzenú reč, ale sám mýtus, a tak demaskuje zdanlivú prirodzenosť mýtu." ( L54;107)