Náruživosť (hegel, g. w. f.)

"Pod náruživosťou tu ... rozumiem činnosť človeka motivovanú partikulárnymi záujmami, špeciálnymi cieľmi, alebo, ak chcete, sebeckými úmyslami, a to v tom zmysle, že do týchto cieľov vkladajú celú energiu svojej vôle a charakteru, obetujú im niečo iné, čo tiež môže byť cieľom, alebo skôr všetko ostatné. Tento partikulárny obsah sa natoľko kryje s vôľou človeka, že tvorí celú jeho určenosť a je od neho neoddeliteľný; ním sa človek stáva tým, čím je. Lebo indivíduum je niečím, čo existuje. Nie je to človek vôbec - lebo ten nejestvuje - ale určitý človek. Charakter tiež vyjadruje túto určenosť vôle a inteligencie. No charakter zahrnuje vôbec všetky partikulárnosti, spôsob chovania sa v súkromí atď. a nie je účinnou a aktívnou určenosťou. Budem teda hovoriť o náruživosti a rozumieť tým partikulárnu určenosť charakteru, pokiaľ tieto určenosti vôle nielen nemajú súkromný obsah, ale sú hybným a účinným momentom všeobecných činov. Náruživosť je predovšetkým subjektívnou, a teda formálnou stránkou energie, vôle a aktivity, pričom obsah alebo cieľ zostáva ešte neurčitý. Práve tak je to s vlastným presvedčením, podstatným poznaním a svedomím. Záleží vždy na tom, čo obsahuje moje presvedčenie, aký cieľ sleduje moja náruživosť, či je obsah alebo cieľ pravdivejší. No naopak, keď je pravdivý, musí existovať, musí byť skutočným." ( L517;30-31)