Podobenstvo s jaskyňou platonovo

podobenstvo s jaskyňou Platonovo Kód: 56

"Sokrates: Teraz teda porovnaj našu prirodzenosť, pokiaľ ide o vzdelanie a nevzdelanie s nasledujúcim podobenstvom. Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni (56-K1), ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod podľž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň (56-K2); uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdľž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky.
Glaukón: Vidím to pred sebou.
Sokrates: Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pričom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.
Glaukón: Predvádzaš čudný obraz a čudných väzňov. ((280-281))
Sokrates: Podobných nám. Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na näprotivnú stenu jaskyne?
Glaukón: Ako by aj mohli vidieť, keď sú celý život nútení nehybne držať hlavu?
Sokrates: A ďalej, neplatí to isté o predmetoch nosených pozdľž múrika?
Glaukón: Čo iné?
Sokrates: Keby sa mohli medzi sebou zhovárať, nemyslíš, že by boli toho názoru, že menami, ktoré dávajú tomu, čo viedia pred sebou, označujú skutočné predmety?
Glaukón: Nevyhnutne.
Sokrates: A čo keby to väzenie odrážalo od náprotivnej strany aj ozvenu? Kedykoľvek by niektorý z prechádzajúcich nosičov prehovoril, myslíš, že by za pôvodcu tohto hlasu pokladali niečo iné než prechádzajúci tieň?
Glaukón: Nie, pri Diovi.
Sokrates: Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.
Glaukón: Nevuhnutne.
Sokrates: Pozoruje teraz, ako by to bolo s ich oslobodením z pút a vyliečením z nerozumnosti, keby sa im to, prirodzene, prihodilo takto: Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť siju, ísť a pozerať hore do svetla (56-K3), mohol by to urobiť iba bolestne a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene vtedy videl; čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl iba preludy, ale že teraz vidí správnejšie, lebo je oveľa bližšie ku skutočnosti a obrátený ku skutočným predmetom, a keby mu na každý prechádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré teraz ukazujú?
Glaukón: Oveľa pravdivejšie. ((281-282))
...
Sokrates: A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré sa môže pozarať, a bol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré sa mu teraz ukazujú? Glaukón: Tak je.
Sokrates: Keby ho však niekto násilím odtiaľ vliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?
Glaukón: Nie, aspoň nie hneď.
Sokrates: Myslím, že by si musel na to privyknúť, keby chcel vidieť veci tam hore. Najprv by asi najľahšie spoznal tiene, potom obrazy ľudí a ostatných vecí zrkadliacich sa na vode, neskoršie potom skutočné predmety; ďalej by potom nebeské telesá i samu oblohu ľahšie pozoroval v noci, pozerajúc sa na svetlo hviezd a mesiaca, ako vo dne na slnku a slnečné svetlo.
Glaukón: Zaiste.
Sokrates: Napokon by, myslím, mohol pozerať na slnko, nie na jeho obraz na vode alebo na nejakej inej ploche, ale na slnko samo osebe na jeho vlastnom mieste, a mohol by tiež pozorovať, aké je.
Glaukón: Nevyhnutne.
Sokrates: A potom by si už urobil o ňom úsudok, že práve ono spôsobuje ročné obdobia, obeh rokov a všetko riadi vo viditeľnom svete a že v tom zmysle je aj príčinou všetkého, čo predtým videl v jaskyni.
Glaukón: Je zrejmé, že by potom na to prišiel.
Sokrates: A čo keď si spomenie na svoj prvý príbytok, na svoju tamojšiu múdrosť, na svojich tamojších spoluväzňov, nemyslíš, že sa bude pokladať za šťatného pre túto zmenu, tamtých však bude ľutovať? ((282-283))
Glaukón: A veľmi.
Sokrates: Ak mali vtedy medzi sebou zavedené určité pocty, pochvaly a dary pre toho, tko najbystrejšie vnímal prechádzajúce predmety a najlepšie si vedel zapamätať, ktoré z nich obyčajne chodili prv, ktoré neskoršie a ktoré súčasne, a na základe toho vedel najistejšie predpovedať, čo príde, myslíš, že by po nich túžil a závidel tým, čo boli u nich vyznamenaní poctami a mocou?Alebo nie naopak, že by chcel, ako hovorí Homér, (56-K4) Żsťa nádenný robotník pracovať na poli u mňa s majetkom malým a radšej by čokoľvek vytrpel, než aby mal mať také klamné predstavy, a tak žil ako tam?
Glaukón: Aj ja si myslím, že by radšej čokoľvek chcel vytrpieť, než žiť tamtým spôsobom.
Sokrates: A uváž ešte aj toto. Keby takýto človek opäť zostúpil dolu a posadil sa na to isté miesto, nenaplnili by sa mu oči tmou, keby tak náhle prišiel zo slnka?
Glaukón: Iste.
Sokrates: Keby sa však mal v posudzovaní oných tieňov pretekať s tými, ktorí sú ešte stále väzňami, pokiaľ sa mu mihá pred očami a skôr, než by sa mu oči upokojili - toto privykanie by netrvalo krátko - nevysmiali by ho a nehovorili o ňom, že z tej cesty hore prichádza so skazeným zrakom a že nestojí za pokus ísť hore? A keby toho, kto by ho chcel vyslobodiť z pút a prieviesť hore, mohli nejako dostať do rúk a zabiť, či by ho nezabili? (56-K5).
Glaukón: Iste." ( L367;280-283)