Prežívanie času

- sa riadi zákonom vyplneného časového úseku: čím viacej je časový úsek vyplnený, a tým rozčlenený na malé intervaly, tým sa zdá dlhší. Tento zákon určuje zákonitú odchylku psychologického času v spomienke od objektivneho času.

Pre časové prežívanie súčasnosti platí obrátené pravidlo: čím chuodobnejší na udalosti a jednotvárnejší je práve prebiehajúci čas, tým sa zdá dlhší, "vlečie sa"; čím viac je vyplnený, čím je obsažnejší, tým nepozorovanejšie ubieha a tým kratiším sa zdá jeho trvanie.

V tomto rozdelení zákona o vyplnenom časovom úseku na dve obsahom opačné pravidlá sa prejavuje kvalitatívna šôecifickosť minulosti a prítomnosti: minulosť je svojím obsahom objektivozovaná a je ním určovaná; udalosti v nej sú mimo nás: tým člení čas a predlžuje jeho prežívanie. Prítomnosť čo ako naplnená sa prežíva ako pritomnosť a v podstate sa koncentruje na jediný zážitok; prežívané udalosti ju natoľko nečlenia, pretože je prežívaná ako prítomnosť. Ak prežívaný čas nie je vyplnený, vzniká obyčajne zážitok únavného napätia, takže sa poroznosť koncentruje na sám priebeh času, ktorý tým ako keby sa predlžoval.

V súlade s tým ako pri prežívaní času vystupuje do popredia zameranosť na budúcnosť menia sa aj zákonitosti určujúce prežívanie trvania. Doba, počas ktorej očakávame želané udalosti, sa v bezprostrednom zážitku únavne predlžuje, nežiadúce udalosti ho mučivo skracujú. V prevom prípade čas nikdy neubieha dosť rýchle, v druhom prípade vždy uniká príliš rýchle. Prežívaná doba trvania sa odchyľuje od objektivneho času smerom opačným, než je zameranosť subjektu. Úlohu tohto faktora, spojeného s emocionálnym charakterom zážitkov, možno vyjadriť zákonom emocionálnej determinácie casového odhadu. Prejavuje sa aj tým, že čas vyplnený udalosťami kladného emocionálneho charakteru, sa v prežívaní skracuje, a čas vyplnený udalosťami zápornej emiconálnej povahy sa v prežívaní predlžuje ( L1263;289).