Príroda (hegel, g. w. f.)

- reálne bytie, rodisko a terén činnosti ducha (12), jeho predpoklad. Príroda je predmetom skúmania vo filozofii prírody (12).

Príroda je inobytie idey (12), zvonkajštenie sa idey, prijatie ideou zmyslovej, časopriestorovej skutočnosti. Prírode netvorí protiklad idey, jej úplnú negáciu, ale naopak, bez idey je nemysliteľná. Idea je v prírode imanentná, predstavuje jej vnutorný jednotiaci a oživujúci duchovný princíp.

Na druhej strane však zmyslové bytie prírody nie je pre ideu adekvátnym živlom. Bytostné určenia idey sa v prírode nevyhnutne rozptylujú do čisto vonkajškových, vzájomne ľahostajných priestorových a časových rozdielov. Preto v prírode nemá miesto autentická sloboda, ale vládne tu nevyhnutnosť prírodných zákonov, ktorú dpĺňa náhodilosť a ľubovôľa. Príroda je osebe (an sich), v idey božská, avšak tak, ako je, nezodpovedá jej bytie jej pojmu, je naopak nerozriešeným rozporom.

To, že príroda je vo svojom základe ideou, avšak ideou odpadnutou od seba do bezmocnosti neprimeranej, cudzej existencie, vytvára bytostné napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie idey prekonať stav inobytia, t. j. získať adekvátnu formu bytia. Príroda je tak vnutorným pudením, vzostupným procesom, životom, ktorý sa navonok manifestuje v podobe systému stupňov. Každý stupeň v hierarchickom usporiadaní prírody znázorňuje nevyhnutný krok na ceste k vytýčenému cieľu, k prekonaniu inobytia, sebaodcudzenia idey.. Vyššie stupne do seba zahrnujú predchádzajúce, nižšie stupňe, čím vyšší stupeň, tým pravdivejší. Mysliace pozorovanie prírody musí skúmať, ako je príroda sama v sebe procesom, aby sa stala duchom (12), aby prekonala svoje inobytie - a ako v každom stupni prirody je prítomná idea.

Príroda je nevyhnutný medzistupeň v teleologickom vývojom procese stávania sa idey absolutnou subjektivitou, absolútnym duchom.