Romantizmus hudobný

- hudobný sloh, ktorého korene siahajú do 18. stor., typický však až pre 19. stor. Veľká francúzska revolúcia vytvorila podmienky pre nový hodobný život, v ktorom sa skladateľ odpútal od feudálnych chlebodarcov a stal sa slobodným umelecom (už L. v. Beethoven), komponujúcim často pre imaginárne obecenstvo alebo pre seba. Konkuerencia medzi umelcami viedla k stupňovaniu virtuozity a umeleckej náročnosti, toto zase k zvyšovaniu všeobecného a umeleckého vzdelávania sa skladateľov, ktorí sa začali pokladať za vodcov a prorokov spoločnosti; do popredia sa dostal obdiv geniality.

V rôznych krajinách sa romanizmus prejavoval rozlične: Taliansky romantizmus a v opere (G. Verdi) postavil do služieb nacionalizmu; vo Francúzsku sa do popredia dostali momenty fantastické, náboženské, sociálne (saintsimonizmus) a rousseauovský obdiv prirody (H. Berlioz, Ch. Gounod, C. Franck, V. d'Indy), v Nemecku momenty fantasticko-mytické, subjektivne a nacionálne (F. Schubert, C. M. Weber, F. Mendelssohn, R. Schumann, R. Wagner, J. Brahms). F. Chopin ako Poliak sa druží nacionálnym momentom k nemeckému romantizmu; F. Liszt patrí orientáciou do francúzskeho romantizmu. Český romantizmus je nacionálnym zameraním blízky nemeckému, ale s menšou mierou subjektivizmu a fantastičnosti (B. Smetana, A. Dvoŕák, Z. Fibich). V Rusku sa k nacionálnemu momentu pripájala rozprávkovosť, exotizmus a historizmus (M. I. Glinka, A. Borodin, M. P. Musorgskij, N. Rimskij-Korsakov, P. I. Čajkovskij).

Po 1870 dochádza k prenikaniu rozličných obsahovych zložiek romantizmu na Západe. Vo Francúzsku (po bitke pri Sedane 1871 a po založení Société Nocionale de Musique) pristupujú nacionálne prvky protinemecky- -protiwagnerovské, v Nemecku prvky filozoficko-svetonázorové (A. Bruckner, čiastočne R. Strauss, hlavne G. Mahler). Tieto ovplyvnili v Čechách J. Suka a v Rusku A. Skriabina.

Raný romantizmus prebral formy bez tvorivého prístupu a dôraz sa preniesol na motivicko-invenčnú stránku. Tomu zodpovedajú malé skladby s poetickými námetmi (piesne bez slov, idealizované tance, cekly charakteristických skladbičiek) alebo aj sonáty s tematikou piesňového charakteru. Zapojením hudby do všeumeleckého vývoja sa začala rozvíjať symfonická báseň (po 1830) a neskôr aj wagnerovská hudobná dráma (po 1850), ktorá mala byť syntézou všetkých umení (Gesamtkunstwerk). Výrazové požiadavky vyplývajúce zo spojenia umení viedli k stupňovaniu zmyslu pre zvukovú farbitosť, dynamický formu a harmonické napätia z chromatiky. Vyvrcholenie v pozdnom romantizme malo ako vnútorný protiklad i zárodky reakcie protiromantickej (M. Reger, F. Busoni). Z oboch tychto tendencií sa zrodila kríza romantizmu v 20. stor. ( L493;470).

----------------------
romantizmus hudobný>