Stoicizmus

stoicizmus Kód: 148

- filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. stor. pr. n. l.

Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenon z Kitia), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios z Rodu) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus L. A. Seneca, Marcus Aurelius a ď.).

Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj ( athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.

Vedúcou myšlienkou stoickej filofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinopy za svojich učiteľov.

V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivych zmyslových predstavách.

Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.

V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.

Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.

V etike hlásajú potrebu dosiahnuť ataraxiu (148).

-------------
stoicizmus>