Sústava slnečná

- Slnko a všetky telesá, ktoré obiehajú okolo neho, ako aj prostredie, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje.

Centrálnym telesom slnečnej sústavy je Slnko. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obiehajú okolo Slnka planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb tychto telies sa riadi gravitačným zákonom. Súčasťou slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn, na ich pohyb má vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Hmotnosť Slnka (2.10ü kg n=30) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sustavy. Najväčšou planétou slnečnej sustavy je Jupiter, ktorý má o,1 % hmotnosti Slnka. Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sustavy Pluta sa považuje za hranicu planetárnej sústavy Slnka. Hranica slnečnej sústavy je daná dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd (priestor až do 200 tis. astron. jednotiek). Slnečná sústava sa nachádza v jednom zo špirálových ramien našej Galaxie a zúčastňuje sa na jej pohybe. Okolo jadra Galaxie obieha rýchlosťou asi 250 km/s, doba jedného obehu trvá približne 250 mil. rokov.

Až do 16. storočia sa udržoval geocentrický názor na usporiadanie slnečnej sústavy. O zavedenie heliocentrizmu sa zaslúžil M. Kopernik, zákony pohybu planét objavil J. Kepler (zač. 17. stor.) a I. Newton (koncom 17. stor.) formuloval gravitačný zákon, platný pre celú slnečnú sústavu. Pohyby telies slnečnej sústavy študuje nebeská mechanika, otázky vzniku slnečnej sústavy planetárna kozmogónia ( L206;560).

------------------
sústava slnečná>