FILIT
Obsah
Chronológia
Registre
Vyhľadávanie
Diskusia
Správa
|
Učenie abélarda, p.
učenie
Abélarda, P.
- obsahuje devízu "cognoscere et comprehendere" (poznať a pochopiť, čo sa
poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z
logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.
Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať
filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať
a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej
analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k
poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť
teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou
pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie
ontologickych základov reálneho bytia.
Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou
je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou
predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania
možno dospieť k poznaniu pravdy.
Pochybovanie sa týka predovšetkým autentičnosti textov a hierarchie autorít,
od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu
materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami
odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imenentnej kritike. Táto
procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v
autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má
praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter
principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým ťézam. Treba tiež
dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu
používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy
zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnénú mienku.
Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v
danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má
byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti (cf. múdrosť (Abélard)). Pochybovanie,
vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri
nástroje dialektickej metody, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.
Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne
správne pestovanie teologie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie,
dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti
teologickej problematiky.
Všeobecný pojem sú takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o
mnohých jednotlivych predmetoch. Všeobecný pojem sa ľíši od toho, čo je
jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda
vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo
(vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych
predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex
hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva
vo formálno-logickom obsahu,ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé
ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na
veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.
Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť
vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie
okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina
sa určuje menom "človek', živočích", "rastlina" a pod. Každý všeobecný pojem
obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak
je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený
všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným
- pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze "človek", týka sa každého Jána a
Petra, neúplným - pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a
Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.
Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických
formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania.
V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci
(intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým,
kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma
(comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov.
Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektiĺym poznaním rozumu.
Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým
pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako
úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu
vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania,
podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch
podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak:
samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od
intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň
zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie
(conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá
konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto
len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania ( L23;241-245).
|