Učenie aristotelovo

- obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania.

Je zachytené v spisoch logických, metafyzických, prírodovedeckých a psychologických, etických, politických, rétirickych a estetických.

Aristoteles pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, tvrdil Aristoteles, že sú v predmetoch samých.

Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku ), praktickú (napr. politiku) a poietickú (napr. poetiku).

V logike vypracoval náuku o pojme , definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva " kategorie " a uvádza ich desať (napr. substancia , kvalita, kvantita).

Aristotelova metafyzika vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke (29) a vo forme ; príčinu i účel pohybu nazýva "energeia". Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu ( anorganizmy , rastliny, živočíchovia, človek ). Prapríčina a forma foriem je duch a boh (29). Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.

Celý svet (29) , podľa Aristotelovej fyziky, tvorí guľu, ktorej stred je vyplnený našou Zemou ( geocentrický názor). V psychológii učí Aristoteles o dvojekej podstate: tele a duši.

Človek (29) má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha. V etike hlása "blaženosť", ale tá spočíva v tom, aby človek dosiahol účel, ktorý je mu daný v dokonalosti duše. Teoretické bádanie poskytuje duši najväčšiu slasť - "božskú". Cnosť je slobodné úmyselné konanie; najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v "umiernenosti". Podmienkou cnosti je sloboda vôle. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce ( L191;71).