Umenie výtvarné renesančné

- prekonáva viazanosť gotického umenia; je obrodením výtvarného umenia v kultúrne vyspelom prostredí Talianska, ktorému poskytla významné podnety, i keď nie výlučne, antická tradicia, na ktorú sa tu, najmä v architektúre, nikdy celkom nezabudlo. Talianska renesancia sa vo vývoji široko diferencuje a premieňa v obdobiach od ranej renesancie ( 15. stor.) a vrcholnej renesancie (asi do 1520) do neskorého štádia, manierizmu a klasicizmu.

Zdôraznenie ľudských meradiel, záujem o ľudskú osobnosť v zmysle námetovom i ideovom, spojenie vedeckého poznania s výtvarným prejavom, v neskorom období aj subjektivne a spirituálne tendencie, patria k zvlášť významným črtám renesancie. V Taliansku sa novo rozvíja tak sakrálna architektúra všetkých typov (s príznačným záujmom o riešenie centrály okolo 1500), ako aj profánna architektúra na rozdiel od renesacie zaalpskej, kde ide najmä o architektúru profánnu.

V ranom a vrcholnom období smeruje talianska renesančná architektúra k umiernenosti, harmónii, k používaniu antických poriadkov a tvaroslovia. Hlavnými majstrami sú: Brunelleschi, Alberti, Bramante, Michelangelo, Palladio, Vignola.

V talianskom sochárstve sa obnovuje akt, ktorého anatómiu vedecky študujú, programovo sa uvoľňuje úzka závislosť od architektúry (napr. jazdecké pomníky, sochy vo voľnom priestore), nové je chápanie sochárskeho náhrobku a portrétne busty. Hlavnými majstrami sú: Donatello, Verrochio, Michelangelo, G. da Bologna.

Na rozdiel od architektúry a sochárstva maliarstvo nemalo oporu v antickom odkaze, niektoré problémy renesančného maliarstva prednímal už Gitto. Talianske renesančné maliarstvo vyriešilo konštrukciu priestoru pomocou lineárnej a farebnej perspektívy, novou koncepciou postavy a jej začlenenia do priestoru, v rôznych obdobiach s dôrazom buď na vecné spodobenie skutočnosti, alebo na zložky imaginatívne, vytvorilo nové maliarske odvetvia a námety (zátišie, krajinárstvo, mytologické scény, iluzívne fresky ap.) a techniky (najmä maľovanie olejovými farbami, rozvoj grafiky). Hlavnými majstrami sú: Masaccio, Botticelli, Mantegna, Leonardo, Raffael, Michelangelo, Correggio, Parmigianino, Giorgione, Tizian, Tintoretto, Veronese, Greco.

Druhým ohniskom renesancie bolo Nizozemsko, najmä v maliarstve (Eyck). V Zaalpí dlho silno pôsobila gotická tradícia, renesancia sem začína prenikať v poslednej štvrtine 15. stor., vzniká tu renesancia lokálne zafarbená, v ktorej sa prelínajú talianske vzory a miestne tradície (napr. v Nemecku maliarstvo D?rerovo, v Nizozemsku Brughelovo).

Významné strediská manieristického umenia vznikli vo Francúzsku (fontainebleauská škola), v Nemecku (mníchovský dvor), v Čechách (rudolfínske umenie) ( L42;996).