Dialekt

dialekt

- nárečie - územne a funkčne vymedzený štruktúrny jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje autochtónne obyvateľstvo istej oblasti. Je to územný (zemepisný) variant národného jazyka s vlastným zvukovým, gramatickým, slovotvorným a lexikálnym systémom (stredoslov. nárečie, východoslov. nárečie, západsolovesnké nárečie), tvoriaci komplexnú lingvistickú, historickú a socio- logickú kategoriu. Metodické preferovanie jednotlivych znakov týchto kategórií sa odráža v rozličných definíciách a hodnoteniach nárečia. Pri formulovaní téz o funkčne vymedzenej platnosti nárečia sa uplatňuje najmä sociologický aspekt.

Miestne (územné, oblastné, teritoriálne) nárečie má hovorený charakter; v rečovych prejavoch prevažuje dialóg. V súcasnosti nárečia neplnia všetky sociálne funkcie, ktoré náležia plnohodnotnému jazykovému útvaru. Zo štyroch základných jazykovokomunikačných činností (reč, písanie, počúvanie, hovorenie) sa v nich primárne uplatňuje iba prvá a tretia. Kognitívne funkcie definitivne prevzal jazykový útvar s vyššou prestížou, a to spisovný jazyk; zanedbateľné nie sú ani vplyvy jeho neštruktúrnych foriem. Niekedy sa ako nárečie označuje každý (nielen územný) spoločensky a funkčne vymedzený variant niektorých z nespisovných útvarov národného jazyka, a preto sa hovorí napr. aj o sociálnych nárečiach. Diachrónnym a synchrónnym štúdiom nárečí sa zaoberá dialektológia ( L534;289).

Budha odporúčal svojim žiakom, aby sa vyjadrovali v dialekte ( L577;35)