Filozofia stredoveká

- etapa vyvinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa vyvíjala približne od 5. stor. n. l. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. - 15. stor. (v stredoveku). V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam.

Stredné obdobie rozpracováva (ale aj rozmeľňuje) problémy a motivy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogamtizácii až končí pokusmi o "veľkú syntézu" (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo) ( L61;7-8).

Za významné súčasti stredovekej filozofie sa pokladá patristika, scholastika, mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, žídovská filozofia.

Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii.

Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovkej filozofie Augustinov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenie je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.

Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger ( L564;318).

Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.

-----------------------
filozofia stredoveká>