Hudba 20. stor.

- etapa vývinu hudby, ktorej ústredným problémom je tónina a tonalita. Vedľa jadrnej dur-mollovej tonality sa stretávame so zahmlievaním tonálnej určitosti, s používaním tónin starých, s celotónovou stupnicou, s rôznymi stupnicami novo zostavenými, s časťami skladieb alebo s celými skladbami bez tóniny (atonálnymi), alebo naopak so spájaním dvoch alebo viacero zreteľne určených tónin v súčasnom znení (bitonalita, polytonalita).

V niektorých skladobných smeroch sa stráca téma a práca s témou, hlavný stavebný materiál hudobnej formy v predchádzajúcich storočiach, a náhrada sa hľadá v dodekafónii, ktorá prináša nový poriadok. Akordika postupuje od súzvukov zostavených z tercií cez kvartové akordy k využitiu akýchkoľvek súzvukov nielen v systéme poltónovom, ale aj štvrťtónovom a šesťtónovom. Harmónia opúšťa rozvádzanie dizonancií. Komplikuje sa aj rytmika, zaznievajú simultánne postupyv odlišných a často nepravideľných rytmoch, do popredia vystupuje tónová farba. Prvky vyplývajúce z postupného historického vývoja hudobného materiálu (melodiky, harmónie a i.) sa v skladbách často dopľňajú prvkami ľudovej alebo aj súčasnej populárnej hudby, po roku 1918 aj hudby jazzovej. Významnou črtou inštrumentálnej hudby je aj motorizmus, rychle behy v drobnych notách v rovnomernom rytme, pripomínajúcom beh motorov a po hudobnoštýlovej stránke barokové toccaty; ide o zámerné nápadné odlíšenie od hudby romantickej. Vo vokálnej hudbe sa až do krajnosti uplatňujú zásady niekdajších operných rewforiem, prednes sa dostáva na pomedzie spevu a recitácie (Sprechgesang; voiceband, výrazne melodizovaná recitácia).

Po formovej stránke sa hudba veľmi bohato rozrôzňuje do najrozmanitejších útvarov, často len celkom vzdialene súvisiacich s formami staršími, avšak vždy možno v skladbách sledovať určité členenie na čiastkové úseky, dvoj-, troj- i viacčasťové formy, pričom na celkovú formu majú vedľa melódie väčší vplyv i ďalšie zložky hudobného výrazu, dynamika, farba, tempo ai. ( L495;177).

------------------
hudba 20. stor.>