Humanizmus renesančný (legowicz, j.)

- reakcia na stredoveký teologický teocentrizmus neuznávajúci ľudské hodnoty v človeku. Je to návrat ku starovekej koncepcii človeka a prírody, človeka spojeného s prirodou a usilujúceho sa prispôsobiť si ju. Z toho vyplýva obnovenie hesla návratu k prirode, k jej skúmaniu. Vychádza sa pritom z poznania starovekej vedy a z toho vyplýva presvedčenie, že človek sa len dôverným zoznámením s klasickou grécko-rímskou kultúrou môže vrátiť k ľudskosti, o ktorú ho obrala scholastika.

Človek získava právo pochybovať i nezávisle myslieť a toto právo mu dovoľuje oslobodzovať sa spod vplyvov kléru a samostatne riešiť svoju ľudskú problematiku. Za východisko sa prijíma nutnosť návratu ku starovekej filozofii, potreba obnoviť pojmy grécko-rímskej filozofie, návrat ku klasickým filozofickým systémom a smerom, na základe ktorých predstavitelia renesancie chcú vytvoriť antischolastickú filozofiu. Preto v dobe renesancie stoja proti sebe dva výrazne a jednoznačne odlišné tábory: scholastika, nevzdávajúca sa svojich práv, i keď jej doktrína je značne oslabená, a filozofické humanistické hnutie, začiatok novovekej filozofie v Európe i vo svete, ktorému bola cudzia strnulosť scholastiky a ktoré zasiahlo celé vtedajšie mylenie ( L23;336).