Poznanie (leibniz, g. w.)

- zahrnuje empirické poznanie ako svoju významnú zložku, no okrem neho zahrnuje aj poznanie, ktoré nemožno vysvetliť či odvodiť zo skúsenosti a ktoré sa zakladá na rozume. Leibniz k Lockovej téze, že nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch, pridáva dôležitý dodatok: okrem rozumu samého.

Podľa Leibniza existujú dva druhy poznatkov (právd, výrokov):

pravdy rozumu, t. j. analytické vety typu matermatických výrokov; tieto majú apriórny (predskúsenostný) charakter a sú východiskom (alebo čľánkom) deduktívnych postupov;

pravdy faktu, t. j. výroky založené na skúsenosti, ktoré sú príznačné pre prírodovedecké poznanie; dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne. Na rozdiel od právd rozumu" nemajú univerzálnu platnosť.

V duchu Descartovho všeobecného kalkulu (mathesis universalis) sa pokúšal nájsť všeobecné formy vyjadrenia poznatkov v podobe vzťahov medzi vhodne zvolenými symbolmi, čiže pokúšal sa vypracovať základy formálnej logiky ( L623; 69).